10. vydanie

Našu exkurziu v druhom najväčšom meste Poľska sme začali 17. októbra, v pondelok. Nekonečnú cestu autobusom nám spríjemňovali aspoň slnečné lúče. V Krakove nás privítal pohľad na obrovský teplovzdušný balón, ktorý predstavoval jeden zo svetlých momentov nášho pobytu. Najskôr sme sa vydali na náučnú prehliadku historických častí Krakova, vrátane židovského mestečka, ktoré bolo bránou do odvrátenej časti histórie okolia tohto krásneho, slnkom zaliateho mesta. Cestou sme vykúpili miestne potraviny, pomíňali financie v predraženej reštaurácii a zablúdili v uličkách nočného veľkomesta. Na druhý deň sme vstávali síce ešte stále vysmiati, ale úsmev nám nevydržal dlho.

Osvienčim, tak znel plán. Možno by ste nepovedali, že na mieste ukrývajúcom toľké utrpenie nájdeme obrovské zástupy ľudí a kolóny áut. Naše zmiešané pocity sa miešali s pocitmi stoviek ďalších návštevníkov. Podľa tried sme sa rozdelili do dvoch skupín. Samotnú prehliadku sme začali pod vstupnou bránou tábora, na ktorej bolo napísané: “Arbeit macht frei” (v preklade “Práca vás oslobodí”). Cestou sem sme mali priestor na mnohé konšpirácie o tom, aký pocit v nás návšteva koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau zanechá, no žiadna z týchto teórií nebola natoľko nepríjemná ako skutočnosť. „Na tomto mieste prebiehali popravy, tu sídlili väznení utečenci a v tejto miestnosti vyhasli stovky ľudských životov v dôsledku jedovatého plynu Zykon B.” Slová, ktoré zrazu dostali úplne iný zmysel, predstavy, ktoré zrazu nadobudli reálny charakter, bolesť, akú sme doposiaľ necítili. Každý ďalší krok, každá spomienka, či príbeh, o ktorý sa s nami podelila pani sprievodkyňa, bolel o niečo viac, ako ten predošlý.
Stáli sme na miestach, kde pred niekoľkými rokmi zahynulo malé dieťa, nevinná žena, ale aj silný muž a milióny im podobní. Boli sme zasvätení do tajov najväčších zverstiev, aké kedy človek človeku spôsobil. V jednej chvíli sme sa dostali do miestnosti, kde boli uchované kusy vlasov, či oblečenia. Verte mi, že pohľad na zbierku malých topánočiek, ktoré si museli deti pred smrťou vyzuť, v hlave zarezonuje aj silnej povahe, aj silnému človeku. Po ukončení prvej časti prehliadky sme sa sotva stihli nadýchnuť a už sme sa presúvali ďalej.

Druhú polovicu prednášky sme sa pohybovali v sídle tábora Birkenau. Známa vlaková stanica, ktorou boli v minulosti židia privážaní do tábora, bola vlastne pomyselnou hranicou medzi životom a smrťou. V jednom momente sme stáli pred obrovskou ruinou plynovej komory, odkiaľ sme sa presunuli k skromným príbytkom, ktoré stelesňovali jedinú cestu, ako sa z tábora dostať živí. Pripomínalo mi to Tinder, doľava smrť, doprava život a práca v tábore. Vtipné, nie?! Po skončení prehliadky z našich ranných úsmevov už veľa neostalo. Zrazu sme cítili toľko vďačnosti za život, ktorý máme, za rodinu, ktorú sme nemuseli vidieť zomierať priamo pred očami, a koniec koncov aj za to, že sme dostali možnosť prísť sa do Osvienčimu pozrieť, pochopiť, a svojou troškou prispieť k tomu, aby sa to už nikdy neopakovalo.

Je potrebné to vidieť? Je dôležité mať na pamäti, akým neúprosným podmienkam boli vystavovaní ľudia, ktorí sa do táborov dostali? Je dôležité hovoriť o tom, aj keď sa to už stalo? Áno. Okrem hrôzy, ktorú nám toto miesto pripomína, navždy ostane aj ako príklad toho, čoho sa už nikdy, ako ľudstvo, nesmieme dopustiť.

Tereza Nemcová

Foto: Martin Bitala