16. vydanie

Každý z nás je iný, sme odlišní, máme rôzne zvyky a tradície, no jedno nás spája. To, že sme všetci verili. Nehovorím len o Ježiškovi, darčekoch či zlatom prasiatku. Hovorím o tom, čo tento sviatok vyžaruje. Všetci sme verili v čaro Vianoc. To čaro, ktoré vytvára ich atmosféra, to čaro, keď na Štedrý deň napadne prvý sneh a v kuchyni rozvoniavajú perníčky, keď sa rodina a blízki zídu, aby mohli zdieľať svoje pocity a navzájom sa obdarovať zbytočnosťami.

Čím sme však starší, tým menej radostí z maličkostí vypĺňa náš deň. Niektorých už netešia ani Vianoce. Je to krásny sviatok, ale, pravdupovediac, tiež vo mne nevyvoláva rovnaké nadšenie ako kedysi. Milujem vianočné filmy, to jedlo, tie svetlá, tie dni pred prázdninami, keď sa snažíte byť milí aj k úhlavným nepriateľom. Dalo by sa povedať, že verím v to čaro a užívam si ho. No nič nemôže ostať rovnaké naveky, a tak sa z nás nadšenie ľahko vytratí. To ozaj dôležité je však neprestať veriť, aby sme vždy počuli rolničky zvoniť v našich ušiach.

Vianoce sú za rohom a s nimi aj prázdniny, na ktoré sa už všetci tešíme. Týmto by som vám všetkým chcela popriať predovšetkým Vianoce ako z rozprávky a dúfam, že ich strávite tak, ako si to želáte.

Nina Bíliková

Dlhé prípravy, zháňanie oblečenia a prezeranie tém. Aj takto vyzerali dni pred odchodom. Všetci sme trochu stresovali, hlavne tí, ktorí mali túto cestu zažiť prvýkrát. 15 hodín v autobuse nie je veru bohviečo. No rozhodne to stálo za to. Akonáhle sme vystúpili z autobusu v prenádhernom Štrasburgu, zaviala nás vlna nových príležitostí a zážitkov. Počas slnečného, ale veterného dňa sme mali možnosť vidieť mesto z každého pohľadu. Či už to bol výhľad z vrchu katedrály Notre-Dame, pešie potulky predvianočnými uličkami, alebo prehliadka nemeckej časti so zábavným sprievodcom Remym.

Samozrejme, nie všetko bolo dokonalé. Problémy s ubytovaním, zvláštny prístup recepcie... no to sú tí Francúzi. Veď povedzme si na rovinu, keby sme mali v Bratislave Eiffelovku, delili by sme sa o ňu dobrovoľne s otravnými turistami?

Deň sme však zakončili pozitívne, v najväčšom nákupnom centre sme síce nenašli NewYorker či House, no s bagetami v rukách popri rieke sa kráčalo príjemne.

Na ďalší deň sme skoro ráno vyrazili k hlavnému bodu programu. Európsky parlament nás už čakal v celej svojej kráse. Nás a ďalších 600 z rozličných krajín EÚ. Deň sme strávili vo veľkolepom hemicycle, kde sme sa mali možnosť prejaviť, vypočuť si zaujímavé názory, spoznať nových ľudí a nechať si zodpovedať otázky kompetentnými osobami. Myslím si, že pre nás všetkých to je nezabudnuteľný a hlavne nový zážitok.

Posledný deň sme spoznali aj kus Nemecka, a to konkrétne domov futbalistov - Mníchov. Deutches Museum s mnohými výstavami, Marienplatz, kostoly a všetko, o čom sme sa učili na nemčine, sme zrazu mali na dlani. Bola to naša posledná zastávka pred dlhou cestou domov, kam sa niektorí tešili, no ja by som si rada precvičovala nemčinu aj dlhšie.

Týmto článkom by som chcela hlavne poďakovať za príležitosť a skvele strávený čas. A dúfam, že by som vás ostatných mohla tiež motivovať urobiť niečo naviac, pretože sa to vyplatí.

            ŠTRASBURG                          MÜNCHEN + DEUTSCHES MUSEUM

                                             

Nina Bíliková

Tohtoročné imatrikulácie sa konali 14. a 15. novembra. Samotnému podujatiu predchádzali aktivity, ktoré si pre nich sekundáni a druháci pripravili. Od pondelka do štvrtka mali dohodnutý dress code na každý deň.  Na chodbách školy to hralo farbami. Kým prímanov ste mohli vidieť v oblečení Shreka, Barbie, v pyžame či v outfite z 90-tych rokov, u  prvákov ste okrem ružových a pyžamových outfitov mohli zahliadnuť  módne vychytávky 80-tych rokov. Posledná úloha u prvákov vyvolala u všetkých úsmevy, pretože sme mali možnosť vidieť chlapcov v  obtiahnutých šatách  požičaných od maminiek a dievčatá s fúzami oblečené ako pravých chalanov.

Vo štvrtok a v piatok počas štvrtej a piatej vyučovacej hodiny sa konala oficiálna imatrikulácia prvákov. Tak ako je zvykom, všetkých zúčastnených privítali moderátori a pani riaditeľka príhovorom slávnostne otvorila oficiálnu časť. Na začiatok si prímania  a prváci pripravili vlastný program, kde svojím tancom a spevom ukázali všetkým, čo v nich je. Nasledovali súťaže, ktoré už boli v réžii sekundánov a druhákov.

Prímania boli rozdelení do šiestich rôznych skupín po štyroch. Prvá úloha bola vedomostná Kahoot hra na tému „Ako poznáš našu školu“. Nasledoval tanec s balónmi, keď prímania museli tancovať s balónom bez toho, aby im balón spadol na zem. Pri ďalšej aktivite  s názvom „Obleč sa!“ si musel každý tím zvoliť zástupcu a ostatní mu museli obliecť čo najviac oblečenia. Štvrtá úloha bola navigácia naslepo. Z každého tímu boli vybraní dvaja súťažiaci. Prvý súťažiaci musel navigovať druhého súťažiaceho, ktorý mal zaviazané oči a musel prísť do cieľa v čo najkratšom čase. Vždy súťažili dva tímy. Posledná bola disciplína, počas ktorej sa museli navzájom  kŕmiť chlapec a dievča. Vyhrala tá dvojica, ktorá prvá zjedla celú výživu a bola najčistejšia.

Prvákov zas čakali tri úlohy, v ktorých súťažili trieda proti triede. Z každej triedy boli vyžrebovaní traja študenti, ktorí museli danú úlohu splniť. Najviac sa darilo triede I.C a najmenej  triede I.B. Nakoniec prišiel trest za nedodržanie úloh počas týždňa. Pre prvákov, ktorí nesplnili týždenný dress code, čakal trest v podobe karaoke. Ak chceli byť aj títo žiaci úspešne prijatí, trest museli splniť. Na žiakov triedy I.A nečakal žiadny trest, keďže poctivo denne menili svoj outfit. Po troch zaspievaných (alebo skôr zaškriekaných) pesničkách sa nakoniec k poslednej pripojili k prvákom aj druháci a spoločne sa dobre zabavili. U prímanov  to bolo zaspievanie  pesničky od Fíha trala Bác – bác – bum bác.

Po všetkých splnených úlohách nasledovala oficiálna  imatrikulácia žiakov prímy  a prvákov, keď každý sekundán a druhák odovzdal imatrikulačný list svojmu krstnému dieťaťu. Z prvákov sa týmto dňom oficiálne stali študenti nášho gymnázia. Všetkým prajeme veľa šťastia a úspechov na našej škole.

                                                     Simona Kantorová, Nelly Šimonová a Kiara Povinská

  KABU - PRÍMA - VIDEO

Čo to však ten Halloween vlastne znamená?

Mnohí z nás si myslia, že Halloween je sviatok, ktorý k nám prišiel z Ameriky ako sviatok uctievania zlých duchov a strašidiel. To však nie je pravda. Halloween je pomenovanie pre predvečer sviatku Samhain, ktorý oslavovalo ešte keltské obyvateľstvo žijúce na Britských ostrovoch. Tento sviatok zostal významným aj po príchode kresťanstva na toto územie. Do Spojených štátov sa dostal až v 19. storočí, prostredníctvom írskych a škótskych prisťahovalcov. Tento deň sa oslavuje 31. októbra preto, že podľa keltskej tradície sa v túto noc prelínajú svety mŕtvych a živých. Kelti zapaľovali symbolicky oheň, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, aby sa mohli zohriať a stráviť noc s pozostalými. V istom období sa na Britské ostrovy rozšírili aj kresťania, ktorí si keltský Halloween vysvetlili v súlade s kresťanstvom a pripomínajú si ho ako Sviatok všetkých svätých.

Žiaci našej školy si tento deň pripomenuli halloweenskymi kostýmami. Každý študent v maske získal žolíka, vďaka ktorému sa vyhol skúšaniu a aj písomkám. Zároveň sa zapojil do súťaže o najlepšiu individuálnu, párovú alebo skupinovú masku a mohol tak získať sladkú odmenu.

Dňa 12.11. prebehlo v átriu školy vyhodnotenie najlepších masiek. Žiaci hlasovali za svojich favoritov prostredníctvom Edupage. Ocenení študenti si domov odniesli sladkú odmenu a samozrejme dobrý pocit z výhry.  Víťazom gratulujeme a ďakujeme všetkým zúčastneným.

Richard Nemec

VIDEO_1    VIDEO_2

 

Jade a Akadémia ohnivého Fénixa

Ja som sa naozaj nechcela stať strážcom, ver mi. Ak si začal čítať túto knižku len preto, lebo máš pocit, že si  bojovníkom či strážcom – ako ja – tak prestaň čítať túto knižku – zatvor ju a vyhoď von oknom. Uver tým klamstvám, ktoré ti tvoji rodičia hovorili o tvojom narodení a ži pokojný, jednoduchý a normálny život bez nich...

Ahojte, som Jade. V krátkosti sa vám predstavím, aby sme čo najrýchlejšie takzvane ,,vhupli“ do príbehu. Takže.... mám 15, moja obľúbená farba je smaragdovo zelená. Mám sýto ryšavé – na slnku až červené – vlasy, zeleno-sivé oči, líca a nos mám posiate pehami, ktoré zo srdca neznášam.

Pred týždňom som bola unesená z nemocnice, v ktorej som ostala kvôli nešťastiu, ktoré sa mi stalo. Volá sa St. Andrew. Je to nemocnica  v centre mesta Florion, v ktorom bývam na ulici Skyflo 14. Je to najhlučnejšia a najšpinavšia  ulica na svete, nachádza sa tam aj moja škola St. Crissa, ktorá sa tam dokonale hodí. Je to vysoká stará špinavá budova, ktorá zvnútra nevyzerá o nič lepšie – nechápem, ako ju môže školská inšpekcia nechať existovať. Keď do tej školy vkročíte, tak sa vám z nej chce zvracať. Stručné opísanie tejto odpornej školy: plesnivá, vlhká, plná myší a švábov a v poslednom rade smrdí rybacinou – čo vám na to poviem, je to... škola snov. A prečo ma uniesli? Tam presne začíname s týmto príbehom...

Bol krásny pokojný a slnečný deň. Vtáčiky si veselo spievali, kŕmili svojich potomkov, oddychovali v hniezdach. Potôčik v našom veľkom sídle veselo žblnkotal....

„JADE ELIZABETH SPANCEROVÁ!!!“ milo ma zobudila moja teta Ellie „Zdvihni ten svoj lenivý zadok z postele a šmýkaj dole na raňajky! Autobus ti odchádza o 10 minút!“

Tá zmienka o autobuse ma presvedčila a rýchlo som vstala, učesala si vlasy do drdola, umyla sa a prezliekla do levanduľovo fialových šiat. Rýchlo som trielila dole po mramorových schodoch. Vošla som do veľkej kuchyne, skrinky sú z dreveného materiálu – Ellie miluje veci z takého materiálu. Do kuchyne prenikalo teplé slnečné žiarenie, ktoré tomuto miestu dodáva magickejšiu atmosféru. Teta mi robila desiatu do školy, ako vždy ma čakali na stole moje obľúbené raňajky – lievance s jahodovým krémom a čokoládovým topingom, MŇAM! Sadla som si za pult a s chuťou som sa do nich pustila. Boli výborné, krém bol hladký a sladký, cesto sa rozpúšťalo na jazyku. Doslova som sa rozplývala na stoličke.

„Si si vedomá toho, že máš už len 5 minút?“ zobudila ma teta zo zasnenia na obláčiku. Otvorila som oči a po chvíli som ich aj vypleštila pri pohľade na hodiny. Rýchlo som vstala zo stoličky a išla som si pre mini tašku. Dnes máme ísť na exkurziu do múzea techniky – skvelé miesto na ďalší... „prúser“. Otvorila som dvere a privítal ma teplý slnečný jas spolu s príjemným vánkom. Bolo krásne počasie. Potôčik neďaleko sivočiernej bráničky veselo žblnkotal a trblietal sa. Vetrík hýbal lístkami, ktoré boli na stromoch, a vtáčiky, tie isté, ktoré ma jemne zobúdzali zo spánku, stále veselo spievali svoju krásnu pieseň.

„A desiatu?“ stála na rohu moja teta so svojimi krásnymi usmievavými hnedými očami.

„Ja som vedela, že som na niečo zabudla,“ chytila som sa za hlavu. Teta sa zasmiala. Zobrala som si desiatu, dala si ju do čiernej koženej taštičky a dala jej pusu na líce. Potom som ako o život trielila na zastávku, ktorá bola dva bloky od nášho domu.

„Pekný deň, zlatko,“ zvolala za mnou.

„Aj tebe,“ zakývala som jej za behu.

Keby len bol taký pokojný, pekný a príjemný celý deň, ako toto ráno...

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Stihla som autobus?

Jasné, že nie. Utiekol mi spred nosa.

Musela som cestovať s mojím kamarátom – susedom Matthewom. Presnejšie, jeho mama (najlepšia kamarátka mojej tety) šoférovala, s Matthewom som sedela vzadu.

„Tešíš sa na prázdniny, Jade?“ spýtala sa so svojím príjemným hláskom Kate.

„Ani neviete ako!“ povedala som s odľahčením v hlase. Tento rok bol obzvlášť náročný, či už z fyzickej alebo psychickej stránky. Kate sa na mňa usmiala.

Kate je tá najlepšia a najláskavejšia osoba na svete, vždy myslí na druhých. Je to malá, trošku tučnučká osôbka. Má krátke hnedé vlasy a sýtosivé oči plné radostných iskričiek, ktoré vám rozprúdia po celom tele príjemné teplo. Kate je presný opak svojho priateľa. Je to namyslený hlupák, ktorý jediné, čo vie robiť najlepšie, je ležať na gauči, kde pozerá hokej či futbal. Má plešinu, päť brád, ktoré mu zakrývajú krk, a oči má podobné prasacím, ktoré sú plné odporu a zloby – otrasný chlap. Matthew ho tiež neznáša, je to jeho nevlastný otec. Viem ho pochopiť. Vždy keď sa opije, prídu k nám prespať. U nás majú vždy dvere otvorené a oni o tom dobre vedia. Matthew je ten najlepší priateľ na celom svete a... je aj jediný.

Na škole St. Andrew nemám dobrú vizitku. Stalo sa to hneď v prvý deň, keď som na Emilie (najväčšiu zlobu na škole) na obede omylom, naozaj omylom, vyliala cesnakovú polievku. Po tom incidente zakázala všetkým rozprávať sa so mnou a ja nechápem, prečo ju poslúchajú. Možno sa im nejak vyhrážala, verte mi, tá ploštica je toho schopná.

„Mám dobrú správu,“ pošepkal mi do ucha Matthew.

„Akú?“ chcela som vedieť.

„Poviem ti, až keď vystúpime...“ poznamenal. Toto som na ňom neznášala. Vždy všetko naťahoval.

Zazrela som naňho, on sa usmial a otočili sme sa k svojim oknám, prechádzali sme popri útese Le Grande, no perfektná komunikácia.

BUM!

A vtedy sa to stalo... .