Čo ťa v živote najviac baví, čomu sa venuješ vo voľnom čase?

Rada trávim čas sama, vo svojom svete, či už čítaním kníh, písaním, pozeraním filmov alebo hraním počítačových hier. Občas si zabrnkám na gitare a niekedy zariskujem aj niečo nakresliť. Myslím, že tieto kreatívne činnosti ma vedia najlepšie upokojiť a vďaka nim si viem usporiadať svoje myšlienky.

Aké najväčšie úspechy si v živote dosiahla, čo sa týka písania?

Najväčším úspechom je pre mňa to, že ma vybrali do programu “Csikófogat”. Vďaka tomuto programu sa dokážem pozerať na literatúru z iného pohľadu. Myslím si, že za ten jeden rok sa zlepšilo aj moje písanie a som odhodlaná sa aj naďalej zlepšovať. Je mi veľkou cťou, že sa môžem stretávať s takými básnikmi a spisovateľmi, ktorí sú nositeľmi viacerých ocenení, a napriek tomu, že majú svoju prácu a život, sa s nami cez víkendy online stretávajú.

Aký máš názor na mladých tvorivých ľudí a umenie v dnešnej modernej dobe?

Myslím si, že je dôležité, aby sa mladí ľudia, ktorých zaujíma literárna alebo akákoľvek iná tvorba, rozvíjali. Hlavne v dnešnej digitálnej dobe, keď počujem mnoho ľudí hovoriť o tom, ako umenie stráca svoju hodnotu, pretože umelá inteligencia je schopná vytvoriť obraz, napísať báseň, dokáže analyzovať, vysvetliť. Myslím si, že tak ako aj pre mňa, tak aj pre iných mladých ľudí, ktorí sa snažia stať  umelcami, je strašidelné sa zamyslieť nad tým, že nemáme pod sebou pevnú zem. Nemôžeme si byť istí, akú bude mať beletria v budúcnosti hodnotu. Je však podľa mňa dôležité, aby sme zotrvali, pretože aspoň takto vieme zachrániť určité hodnoty. Nemusí to byť celosvetovo, stačí ak určitá skupina ľudí bude chrániť a uchovávať diela, či už nové alebo staré.

Kde nachádzaš inšpiráciu pri písaní a tvorbe?

Inšpiráciou pre mňa sú určite aj rôzne diela, ktoré čítam, a ľudia, ktorých stretnem. Vždy to príde nečakane, keď ma osobnosť človeka tak zaujme, že o nej/ňom potrebujem niečo napísať. Aj poviedka, s ktorou som sa dostala do programu, bola o jednej liečiteľke, ktorú som spoznala v mojej dedine. Ona je človek, ktorý si zaslúži svoje vlastné dielo, a chcem naďalej hľadať takýchto jednoduchých ľudí, ktorí však vedia toho povedať veľmi veľa.

Kto ti dáva najväčšiu podporu, na koho sa vždy môžeš spoľahnúť?

Vo veľkej miere ma inšpirujú a podporujú moji spolužiaci a mentori z programu. Podporujú ma aj rodičia a kamaráti doma. A som veľmi vďačná aj pani profesorke Béres, ktorá mi aj napriek tomu, že nie som z maďarskej triedy, pomohla a venovala sa mi aj navyše.

Aký je tvoj život v maturitnom ročníku, aké sú tvoje pocity z blížiacej sa maturity?

Ústna maturita bola pre mňa vždy tým väčším zlom, keďže na rozmýšľanie potrebujem viac času a lepšie sa vyjadrujem pomocou písma. Zároveň nemám rada ani zmeny a cudzí ľudia, ktorým budem musieť ukázať svoje vedomosti, sú pre mňa strachom. Dúfam však, že známe tváre mojich profesorov a profesoriek ma upokoja a bezproblémovo zvládnem ústnu časť.

Kde sa vidíš o desať rokov, aké sú tvoje výhľady do budúcnosti?

O 10 rokov by som mala mať ukončenú vysokú školu a ak sa všetko podarí podľa mojich dnešných plánov, tak by som mala mať už aj prácu na nejakej škole. Aj keď som skoro celý život povolanie učiteľa veľkou odbočkou obchádzala, teraz sa už teším na to, kedy budem môcť svoju kariéru začať.

Tvoríš radšej pre seba alebo pre druhých? Ako by si opísala svoju tvorbu?

Niekedy potrebujem vypnúť a len vypísať to, čo mám na duši. Inokedy mám v hlave nápady, o ktoré by som sa chcela podeliť s celým svetom. Svoju tvorbu by som opísala ako pesimistickú a zameranú hlavne na psychické prežívanie. Napriek tomu, že atmosféra môjho písania je rovnaká, veľa experimentujem a zároveň som aj “nútená” k experimentovaniu. Program nepozostáva len z teórie, ale je veľmi silne založený aj na praktických cvičeniach. Dostávame úlohy, v ktorých musíme napísať krátku novelu, interview, recenziu, sonet, drámu a všetky ostatné žánre či druhy, s ktorými sa stretávame na hodinách literatúry.

Na záver, čo by si rada odkázala ostatným, akú radu by si im nechala prejsť hlavou?

Rada, ktorú by som odkázala ostatným, je, že nenechajte sa odhovoriť od ničoho, čo je vašou vášňou a v čom vidíte budúcnosť. A na záver by som ešte poprosila každého, aby sme si pamätali na tie verše, nad ktorými niekto strávil dlhé noci, na tie ťahy štetca, ktoré niekto hodiny maľoval a všetky ostatné diela, ktoré nám tu človek nechal, ako spomienku, ako spoveď, ako výstrahu, aby sme boli schopní zachrániť aspoň časť toho, čo môže byť mihnutím oka stratené.

 

Myslím si, že nielen vo mne Nataška týmto rozhovorom vyvolala mnoho emócií.

Je skutočne talentovaná a my jej prajeme veľa šťastia do budúcna.

Ďakujeme a držíme palce.

Nina Bíliková

Mamy si zaslúžia oveľa viac než len jeden deň, no práve táto nedeľa je venovaná len im. Nie je o drahých daroch či veľkolepých gestách. Stačí úprimné objatie, darček zo srdca vyrobený s láskou, kytička tulipánov alebo raňajky do postele. Najdôležitejšie je, aby vedela, že na ňu myslíme, že si vážime všetko, čo pre nás robí, často aj bez toho, aby sme si to všimli.

Je zaujímavé, že Deň matiek má v spoločnosti oveľa silnejšiu odozvu než Deň otcov. Nie je to náhoda. Jedným z dôvodov je, že sa začal oficiálne sláviť oveľa skôr a má dlhšiu historickú tradíciu. Okrem toho sa materstvo vníma ako niečo veľmi úzke a prirodzené – od fyzického spojenia počas tehotenstva až po každodennú starostlivosť.

Preto nezabudnime – povedzme svojim mamám, ako veľmi ich milujeme. Nielen v túto nedeľu, ale každý deň.

Ďakujeme, mamy. Ste naším srdcom, naším domovom. A aj našim svetielkom nádeje, keď už nevieme, čo ďalej.

Kiara Povinská

„Ahoj,“ povedala som, keď si sadal na moju posteľ. Bol v zhrbenej polohe.

„Ahoj,“ povedal unavene a chytil ma za ruku.

„Ako sa máš?“

,,Fajne,“ odpoviem a zdvihnem ruky a chytila som sa za hlavu, „až na tieto drobnosti.“

Smutne sa pousmeje.

„A ty?“ pohladila som ho po ruke.

„Ach,“ vzdychol, ovisol plecami ešte viac a zalesknú sa mu oči.

Ja sa posadím a pohladím ho po líci. On si oprie hlavu o moju ruku, zatvorí oči a z pravého oka sa mu vykotúľa slza.

„Och,“ povedala som a roztiahla som ruky do objatia, on sa doň ponoril a v tichosti vyronil slzy.

Pohladila som ho po vlasoch. Takto zostávame dlhú chvíľu, až sa normálne posadil zase vedľa mňa, stále ma držal za ruku.

„Čo bude so mnou?“ spýtal sa. 

Nevedela som, ako mám odpovedať, tak som ho len pohladila po ruke a spýtala sa: „Čo si mi chcel predtým povedať? V aute?“

„Len to, že sa moja... moja matka...rozhodla s ním rozísť. Ale čo je teraz na tom, keď skončím v sirotinci a...“ A zas mu vyšla slza.

„Dobre,“ povedala som a pohladila ho po ruke, „musíš sa upokojiť. Dáme to spolu. A ja ťa do nijakého sirotinca nepustím! Kto mi bude robiť naďalej svoju legendárnu pajlu?!“

Zasmial sa. To je dobré znamenie.

„Naozaj ma nechceš pustiť preč len kvôli pajle? A to si hovoríš kamarátka?“ A je späť.

„Ale naozaj,“ povedal a posmutnel, „už mi chýba.“

„Bude to dobré,“ povedala som. „Viem, že ti je mizerne, ale myslíš si, že toto by chcela od teba tvoja matka? Aby si za ňou celý život smútil a zničil si ho kvôli nej? To by chcela?“

„Nie...,“ povedal tíško a vypadla mu slza.

„Prepáč,“ povedala som, „ale čo si povedal?“

„Nie,“ povedal trochu hlasnejšie, ale nebolo ho dobre počuť.

„No,“ povedala som a rozhodila rukami. Poriadne to zabolelo. „Viem, že ti je z toho smutne, že sa ti zatemnila myseľ a myslíš na ňu, že teraz bude všetko temné, po tom, ako ťa opustila, ale nemôžeš to nechať len tak, aby sa ťa to pohltilo. Musíš touto etapou života prejsť. Ale nie sa ňou totálne pohltiť!“

Počas môjho rozprávanie sa neprítomne pozeral na stenu vedľa mňa.

„Máš pravdu,“ povedal o niečo hlasnejšie.

„Prosím?“ spýtala som sa.

„Máš pravdu!“ myklo ma, pretože to povedal hlasnejšie, ako som čakala.

„Nepočuješ?“ spýtal sa.

Ja som prikývla.

„To naozaj?“ vypleštil na mňa oči a chytil ma za líce a pohladil ho.

„Na pravé,“ prikývla som a ukázala naň.

„Dá sa to napraviť?“ spýtal sa ustarostene.

„Nie,“ povedala som so zármutkom. „Dr. Carther povedal, že by to bol zázrak.“

„Och, myšička moja,“ povedal. Mne sa rozlialo príjemné teplo po tele. Myšičkou ma už nenazval hrozne dávno. Naposledy, asi keď sme sa druhýkrát stretli.

Išli sme sa von bicyklovať. Ja som na ceste narazila na jamu a spadla. Odrela som si poriadne koleno, ešte stále mám z toho jazvu. On sa pri mne zastavil, zliezol z bicykla a kľakol si ku mne: „Nabudúce si dávaj väčší pozor, myšička.“ Pamätám si, ako to povedal.

„Na tej nehode mi niečo nesedelo,“ povedal.

„Prečo?“ spýtala som sa.

„Keby sme sa zrazili  s autom, tak by to neznelo predsa tak duto,“ odvetil.

A vtedy sa niečo stalo. Ako keby som sa premiestnila na to miesto v aute, kde som sedela pred haváriou.

MiniErasmus je projekt, ktorý nám ponúka jedinečnú príležitosť nahliadnuť na prednášky a semináre, zažiť pravý študentský život, spoznať jednotlivé fakulty skôr ako ostatní, a v konečnom dôsledku sa aj správne rozhodnúť. Každý z nás si o tom všetkom môže vypočuť, no ani z toho najdôveryhodnejšieho zdroja to nebude také, ako keď si to sami vyskúšame.

Nás naše kroky zaviedli do rôznych kútov Slovenska, od ekonomických až po prírodovedecké fakulty sme si vybrali to, čo nás najviac zaujalo. Z rozprávania ostatných je mi jasné, že nielen mne sa páčilo. Počas celého pobytu som ani raz nezaznamenala, že by bol niekto nespokojný. To však nie je dôkazom toho, že si každý vybral správne a bude tam pokračovať vo svojom štúdiu. Svedčí to ale o tom, že aj keby som bola na pedagogickej fakulte a mala by som počúvať o základoch psychológie, aj tak by som si to užila. A to hlavne vďaka tútorom, ktorí nás celý čas sprevádzali a robili všetko, čo bolo v ich silách, vďaka neformálnym programom, ale aj úžasným ľuďom, ktorých sme určite všetci stretli.

Týmto článkom by som rada dostala do povedomia nielen to, že keď máte po krk strednej a chcete skúšať niečo nové, tak sa prihláste, ale aj to, že vám to naozaj urobí skvelý náhľad a reálny obraz vysokých škôl. Žiaci chodia na MiniErasmus z rôznych dôvodov. Niektorí sú rozhodnutí a prišli sa utvrdiť, iní nevedia, tak hľadajú, to je moja skupinka, a tí zvyšní sa hlásia na informatiku, ale prišli skúsiť zdravotnícku. Každopádne, nech už máte akýkoľvek dôvod, či už len ospravedlnienku na tri dni, neváhajte a choďte, pretože neoľutujete. Hovorím ako veľká hrdinka, pretože boli aj ťažšie chvíľky. Napríklad vtedy, keď sa náhodné spolubývajúce vracali o 4 ráno na hostel a ty máš o 6 vstávať. Alebo keď s tútormi utekáš cez park, lebo meškáš na prednášku, pretože v „mekáči” ti dlho pripravovali tvoj luxusný školský obed. No aj to patrí k životu, hlavne tomu vysokoškolskému.

Boli to úžasné dni, ktoré v nás zanechajú mnoho spomienok. Dali nám nové skúsenosti, ale aj priateľstvá. Dúfam, že utvrdili tých, čo sa utvrdiť chceli, a pomohli tým, čo nevedeli. Teraz sme omnoho bližšie k tomu, aby sme spravili tie správne rozhodnutia, a či sme sa rozhodli tak alebo onak, nikdy nebudeme ľutovať, že sme skúsili.

Nina Bíliková

 

S naším úžasným a nadaným učiteľom tanca, pánom Ligártom, nikdy nebola nuda. Naučiť nás 16 tancov ozaj nebolo ľahké, to môžem potvrdiť. No dôležitejšie bolo to, že sme sa pri tanci mohli odviazať a každý sa vedel zabaviť, našiel si v ňom niečo, čo ho zaujalo.

Určite by sme sa všetci zhodli na tom, že naše najobľúbenejšie tance boli bachata a moderný tanec. No salsa nebola pre nás, pretože ani „gympel“ nemôže vedieť všetko.

Počas generálky by ste nevideli len nás, ale aj  našich blízkych, ktorí sa k nám pridali na parket počas čardášu a moderného tanca. Začiatok nášho jedinečného večera bol magický. Rodičia na nás boli hrdí, niektorí aj dojatí, čo nás ešte viac uisťovalo v robení tých správnych krokov na parkete.

Myslím si, že náš program sa veľmi vydaril. Každý bol z neho nadšený. Do konca nášho nezabudnuteľného večera  sme sa všetci zabávali ako kolektív. Stále sme boli spolu, nikto sa necítil vynechaný, a to bolo to hlavné. Náš venček bol výnimočný pre nás všetkých aj tým, že na ňom bolo prítomných až 10 učiteľov.

Z venčeka sme odchádzali všetci spokojní a šťastní. Bol to veľmi vydarený večer, ktorý navždy ostane v našich srdciach.

Zuzka Janová a Sofia Kiráľová