16. vydanie

 

Jade a Akadémia ohnivého Fénixa

Ja som sa naozaj nechcela stať strážcom, ver mi. Ak si začal čítať túto knižku len preto, lebo máš pocit, že si  bojovníkom či strážcom – ako ja – tak prestaň čítať túto knižku – zatvor ju a vyhoď von oknom. Uver tým klamstvám, ktoré ti tvoji rodičia hovorili o tvojom narodení a ži pokojný, jednoduchý a normálny život bez nich...

Ahojte, som Jade. V krátkosti sa vám predstavím, aby sme čo najrýchlejšie takzvane ,,vhupli“ do príbehu. Takže.... mám 15, moja obľúbená farba je smaragdovo zelená. Mám sýto ryšavé – na slnku až červené – vlasy, zeleno-sivé oči, líca a nos mám posiate pehami, ktoré zo srdca neznášam.

Pred týždňom som bola unesená z nemocnice, v ktorej som ostala kvôli nešťastiu, ktoré sa mi stalo. Volá sa St. Andrew. Je to nemocnica  v centre mesta Florion, v ktorom bývam na ulici Skyflo 14. Je to najhlučnejšia a najšpinavšia  ulica na svete, nachádza sa tam aj moja škola St. Crissa, ktorá sa tam dokonale hodí. Je to vysoká stará špinavá budova, ktorá zvnútra nevyzerá o nič lepšie – nechápem, ako ju môže školská inšpekcia nechať existovať. Keď do tej školy vkročíte, tak sa vám z nej chce zvracať. Stručné opísanie tejto odpornej školy: plesnivá, vlhká, plná myší a švábov a v poslednom rade smrdí rybacinou – čo vám na to poviem, je to... škola snov. A prečo ma uniesli? Tam presne začíname s týmto príbehom...

Bol krásny pokojný a slnečný deň. Vtáčiky si veselo spievali, kŕmili svojich potomkov, oddychovali v hniezdach. Potôčik v našom veľkom sídle veselo žblnkotal....

„JADE ELIZABETH SPANCEROVÁ!!!“ milo ma zobudila moja teta Ellie „Zdvihni ten svoj lenivý zadok z postele a šmýkaj dole na raňajky! Autobus ti odchádza o 10 minút!“

Tá zmienka o autobuse ma presvedčila a rýchlo som vstala, učesala si vlasy do drdola, umyla sa a prezliekla do levanduľovo fialových šiat. Rýchlo som trielila dole po mramorových schodoch. Vošla som do veľkej kuchyne, skrinky sú z dreveného materiálu – Ellie miluje veci z takého materiálu. Do kuchyne prenikalo teplé slnečné žiarenie, ktoré tomuto miestu dodáva magickejšiu atmosféru. Teta mi robila desiatu do školy, ako vždy ma čakali na stole moje obľúbené raňajky – lievance s jahodovým krémom a čokoládovým topingom, MŇAM! Sadla som si za pult a s chuťou som sa do nich pustila. Boli výborné, krém bol hladký a sladký, cesto sa rozpúšťalo na jazyku. Doslova som sa rozplývala na stoličke.

„Si si vedomá toho, že máš už len 5 minút?“ zobudila ma teta zo zasnenia na obláčiku. Otvorila som oči a po chvíli som ich aj vypleštila pri pohľade na hodiny. Rýchlo som vstala zo stoličky a išla som si pre mini tašku. Dnes máme ísť na exkurziu do múzea techniky – skvelé miesto na ďalší... „prúser“. Otvorila som dvere a privítal ma teplý slnečný jas spolu s príjemným vánkom. Bolo krásne počasie. Potôčik neďaleko sivočiernej bráničky veselo žblnkotal a trblietal sa. Vetrík hýbal lístkami, ktoré boli na stromoch, a vtáčiky, tie isté, ktoré ma jemne zobúdzali zo spánku, stále veselo spievali svoju krásnu pieseň.

„A desiatu?“ stála na rohu moja teta so svojimi krásnymi usmievavými hnedými očami.

„Ja som vedela, že som na niečo zabudla,“ chytila som sa za hlavu. Teta sa zasmiala. Zobrala som si desiatu, dala si ju do čiernej koženej taštičky a dala jej pusu na líce. Potom som ako o život trielila na zastávku, ktorá bola dva bloky od nášho domu.

„Pekný deň, zlatko,“ zvolala za mnou.

„Aj tebe,“ zakývala som jej za behu.

Keby len bol taký pokojný, pekný a príjemný celý deň, ako toto ráno...

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Stihla som autobus?

Jasné, že nie. Utiekol mi spred nosa.

Musela som cestovať s mojím kamarátom – susedom Matthewom. Presnejšie, jeho mama (najlepšia kamarátka mojej tety) šoférovala, s Matthewom som sedela vzadu.

„Tešíš sa na prázdniny, Jade?“ spýtala sa so svojím príjemným hláskom Kate.

„Ani neviete ako!“ povedala som s odľahčením v hlase. Tento rok bol obzvlášť náročný, či už z fyzickej alebo psychickej stránky. Kate sa na mňa usmiala.

Kate je tá najlepšia a najláskavejšia osoba na svete, vždy myslí na druhých. Je to malá, trošku tučnučká osôbka. Má krátke hnedé vlasy a sýtosivé oči plné radostných iskričiek, ktoré vám rozprúdia po celom tele príjemné teplo. Kate je presný opak svojho priateľa. Je to namyslený hlupák, ktorý jediné, čo vie robiť najlepšie, je ležať na gauči, kde pozerá hokej či futbal. Má plešinu, päť brád, ktoré mu zakrývajú krk, a oči má podobné prasacím, ktoré sú plné odporu a zloby – otrasný chlap. Matthew ho tiež neznáša, je to jeho nevlastný otec. Viem ho pochopiť. Vždy keď sa opije, prídu k nám prespať. U nás majú vždy dvere otvorené a oni o tom dobre vedia. Matthew je ten najlepší priateľ na celom svete a... je aj jediný.

Na škole St. Andrew nemám dobrú vizitku. Stalo sa to hneď v prvý deň, keď som na Emilie (najväčšiu zlobu na škole) na obede omylom, naozaj omylom, vyliala cesnakovú polievku. Po tom incidente zakázala všetkým rozprávať sa so mnou a ja nechápem, prečo ju poslúchajú. Možno sa im nejak vyhrážala, verte mi, tá ploštica je toho schopná.

„Mám dobrú správu,“ pošepkal mi do ucha Matthew.

„Akú?“ chcela som vedieť.

„Poviem ti, až keď vystúpime...“ poznamenal. Toto som na ňom neznášala. Vždy všetko naťahoval.

Zazrela som naňho, on sa usmial a otočili sme sa k svojim oknám, prechádzali sme popri útese Le Grande, no perfektná komunikácia.

BUM!

A vtedy sa to stalo... .