• Opýtali sme sa
      • Opýtali sme sa

      • 16.12.2022 09:40
      • Čo by to boli za Gymkoviny, keby sme v nich nevyspovedali niekoho z našich pedagógov? Tentokrát sme sa rozhodli osloviť osobu, ktorú si na chodbách našej školy človek neznalý ľahko môže pomýliť so študentom. Keď však ale začne rozprávať o histórii a dejinách, každý pochopí, že nejde o študentku, ale človeka vo svojom odbore veľmi zdatného. Okrem dejepisu sa s ňou môžeme stretnúť aj na hodinách etickej výchovy, alebo pri organizácii množstva školských akcií. Reč je samozrejme o skvelej pedagogičke, a predovšetkým výbornej triednej, Janke Liptákovej. 
         
      • Na úvod by som sa Vás chcel opýtať štandardnú otázku. Ako to bolo u Vás s učiteľstvom? Videli ste sa v týchto šľapajach už odmala, alebo stojí za vaším rozhodnutím nejaký iný príbeh?

        Skôr ma v týchto šľapajach videli moji najbližší než ja sama. Je pravdou, že keď som bola malá, často som sa hrávala na učiteľku, ale nebolo to moje prvotné rozhodnutie stať sa ňou. Spomínam si aj na svoj výrok, že ja nikdy nebudem učiteľkou, na čo moja rodina dosť často spomína. Po neúspešných prijímačkách na právo som mala v rezerve predsa len učiteľský smer s nádejou, že o rok to na prijímačkách opäť skúsim. Ale štúdium histórie ma bavilo, tak som sa nakoniec rozhodla opustiť myšlienku štúdia práva. Hoci som študovala učiteľstvo, v pláne som mala skôr venovať sa vedeckému výskumu, mala som ambície spraviť si doktorát, neskôr poprípade pracovať na SAV. Prvýkrát som o tomto povolaní začala vážnejšie rozmýšľať po absolvovaní mojej prvej súvislej pedagogickej praxe, kde som dostala veľmi pozitívne hodnotenie od pani riaditeľky. Doslova mi povedala, že učiteľstvo mám v krvi a vtedy som sa zamyslela, či by to naozaj nemohlo byť moje budúce povolanie. Ale nepočítala som s tým, že sa mi v tomto odbore podarí tak rýchlo zamestnať.

        Ako by ste popísali Vaše učiteľské začiatky u nás? Ako ste vnímali svojich študentov a ako oni vnímali Vás?

        Ako veľkú výzvu. Učiť na našej škole som začala počas štúdia na vysokej škole, konkrétne som bola v poslednom ročníku a čakali ma štátnice a hlavne písanie diplomovej práce, čo si vyžaduje čas. Ponuka práce od pána riaditeľa mi prišla na konci mojej pedagogickej praxe, ktorú som na našej škole absolvovala v poslednom ročníku na začiatku septembra a o mesiac nato som už bola súčasťou pedagogického zboru. Veľmi mi vtedy vyšli v ústrety na katedre, ale aj na škole. Upravili mi rozvrh tak, aby som mohla aj študovať, ale aj učiť. Môj týždeň bol veľmi náročný, prvé dva dni som bola študentkou a zvyšné tri dni učiteľkou. Kým moji spolužiaci si užívali ešte študentský život, ja som opravovala písomky. Brala som to ako skvelú príležitosť, počas ktorej som mala priestor zistiť, či ma toto povolanie bude baviť.  Štúdium je predsa úplne iné než samotná prax a realita v triede.

        Ako som vnímala svojich študentov? V podstate som bola jednou z nich a častokrát na výletoch som aj zapadla medzi nich. Neraz sa nám vyskytla situácia, kde napr. recepčná v hosteli na nás prekvapivo pozerala, že prečo nás poslali bez vyučujúceho. Tiež som bola ešte študentka a tiež som sa mala čo učiť. Na moje prvé triedy spomínam s láskou, veľa ma naučili a som im za to nesmierne vďačná.

        Každý, kto Vás pozná, vie s istotou povedať, že svoje predmety, dejepis a etickú výchovu, vyučujete s veľkým nadšením. Zameral by som sa na jeden z nich. Má Vaša oduševnenosť pre históriu korene už na základnej škole? Sú s vašimi školskými časmi spojené nejaké súťaže, zastrešujúce dejepisnú problematiku?

        Moja láska k histórii sa vo mne prebúdzala postupne. Nespomínam si, že by som na základnej škole absolvovala nejaké súťaže, ktoré by súviseli s históriou. Od mala som však veľmi rada počúvala príbehy starých rodičov a ich spomienky z obdobia II. svetovej vojny, moji prastarí rodičia bojovali v SNP. Počas štúdia na strednej škole som si s ľahkosťou dokázala zapamätať roky a udalosti s nimi spojené a moji spolužiaci ma utvrdili v tom, že mi to ide.

        Mali ste okrem dejepisu aj nejaké iné obľúbené predmety? Čím boli pre vás zaujímavé? Naopak, ktoré z predmetov by ste dali na druhý pól tohto rebríčka?

        Určite to bola náuka o spoločnosti, dnes už občianska náuka. Mala som úžasného učiteľa a neviem si ani dnes predstaviť učiť dejepis bez prepájania vedomostí z občianskej. Počas strednej školy ma bavila aj nemčina, istý čas som ju chcela dokonca aj študovať.

        Ako správny pedagóg dávate na hodinách pozor, aby študenti pri testoch využívali výhradne svoje vlastné vedomosti. Bolo to však tak, aj keď ste ešte vy sedeli v školských laviciach? Máte nejakú vtipnú príhodu, ktorá sa spája práve s opisovaním?

        Snažila som sa hlavne spoľahnúť na svoje vlastné vedomosti, ale klamala by som, keby som povedala, že sa počas môjho štúdia neobjavili ťaháky. Musím však podotknúť, že boli oveľa kreatívnejšie. Musela som si ich vyrobiť a už počas tohto procesu som sa veľa naučila. Dnes si študenti poznámky odfotia do mobilu a vytráca sa tým ten proces učenia. Ťaháky používam aj dnes počas štúdia, ale nie na odpisovanie, ale na zhrnutie učiva. 😊 Vždy si na ne napíšem to, čo si najťažšie viem zapamätať.

        Na časovej osi ešte ostaneme pri vašich študentských rokoch. Čomu ste sa v detstve venovali vo svojom voľnom čase? Aké boli vaše hobby? Pretrvávajú niektoré z nich aj doteraz?

        Hre na klavír, flaute či gitare. Sem tam si zahrám na gitare aj dnes, ale už málo. Ostatným nástrojom sa už vôbec nevenujem. Ďalším mojím hobby bolo kreslenie a vytváranie rôznych dekorácií z papiera, či iných materiálov. Rada strihám, čo mojich študentov určite neprekvapí. A to mi aj ostalo.

        Prejdime teda k súčasnosti. O Vašom pôsobení na našej škole vieme, že patríte medzi veľmi iniciatívnych a aktívnych ľudí. Organizujete množstvo rôznych projektov, kde sa snažíte zapojiť aj svojich žiakov. Ako však vyzerá váš život mimo školských brán? Dovolíte nám nahliadnuť do sveta, ktorý mnohí nepoznáme? Čo patrí medzi vaše obľúbené činnosti a záujmy vo voľnom čase teraz?

        Dobrá otázka. Keď sa tak zamyslím, je veľmi podobný tomu pracovnému. Ak ma stretnete vo voľnom čase, pravdepodobne som obklopená deťmi a trávim ho s rodinou či priateľmi, alebo sa podieľam na organizovaní nejakého podujatia. Už roky “dobrovoľníčim”, som členkou DHZ (pozn. red. Dobrovoľný hasičský zbor) v Hrachove, síce už nebehávam, ale pomáham organizovať rôznorodé akcie v obci. Čo sa týka záľub, je v nich z každého rožka troška. Dokonale vypnem pri pobyte v prírode, venujem sa joge, rada varím, háčkujem či niečo renovujem alebo vytváram. Na čo som asi najviac hrdá, je moja Liberta. 😊 Pôvodne mala ísť do šrotu, ale podarilo sa mi jej prinavrátiť život. Na tieto aktivity musím mať hlavne čas. Takže sa im momentálne venujem podľa nálady.  A keďže sa nám blíži zima, určite tam patria aj zimné športy, ako lyžovanie, bežkovanie, skialp či korčuľovanie, bez ktorých si zimu ani neviem predstaviť.

        My však máme echo aj o jednej z vašich záľub, ktorú ste nespomenuli. Je ňou pečenie, ktorého výsledkom sú koláče také dobré, že neostávajú len pre vlastnú spotrebu. Viete nám o tom povedať niečo viac?

        Áno, pečenie milujem. Hlavne pred obdobiami sviatkov už niekoľko rokov svojich najbližších obdarúvam krabičkou rôznorodých koláčov. Ale, Vratko, iste narážaš na grilážky, koláčiky z páleného cukru, ktorých výrobu som si osvojila vďaka mojej krstnej mame. Keď som bola malá, som často ku krstnej chodila na prázdniny a veľmi sa mi páčilo, ako capká rukou rozpálený cukor a samozrejme som to musela skúsiť. Postupne, ani neviem ako, som si osvojila celý proces výroby a skúšala som ho sama doma. Moje prvé pokusy boli doslova nepodarky, tým sa najviac potešil môj  starý otec – pripomínali mu detstvo, keď mu prastarká vyrábala z páleného cukru cukríky na kašeľ. Teraz mu je ľúto, že už takýchto nepodarkov nemám viac. Grilážky som robila len pre svojich najbližších ako podarúnok, ale stali sa veľmi obľúbené aj medzi mojimi kolegami.

        Vráťme sa naspäť za školské lavice. Každý človek sa učí celý život. Či už ide o praktické zručnosti, alebo rozširovanie si teoretických znalostí. Vy ste sa tiež rozhodli rozšíriť si svoj obzor, a to v oblasti jazykov, konkrétne anglického. Znamená to teda, že sa budeme onedlho niektorí s Vami stretávať aj na hodinách angličtiny? Čo bolo impulzom, ktorý Vám vnukol tento nápad? Odkedy sa tomu celému venujete a kedy Vám budeme môcť oficiálne zagratulovať k zvládnutiu posledných skúšok?

        Je to možné. 😊 Impulzom k štúdiu bol môj vzťah k tomuto jazyku. Angličtine som sa dosť intenzívne venovala na strednej škole, študovala som na bilingválnom gymnázium a na vysokej škole som ju dala do úzadia, a celkovo mi prišlo ľúto, že som sa tomuto jazyku nevenovala viac. Po ukončení predchádzajúcich projektov sa mi vyskytol čas, ktorý som sa rozhodla investovať práve do štúdia angličtiny a oprášiť si staré vedomosti. Bolo to niečo, čo som nemala uzavreté a hnevalo ma to. Teraz som v poslednom ročníku a v júni ma čakajú záverečné skúšky.

        Máte aj nejaké iné ambície, ktoré by ste v blízkej budúcnosti chceli zhmotniť?

        Momentálne sa zameriavam na úspešné ukončenie skúškového obdobia a následne prípravu na záverečné skúšky. To sú moje ambície na nadchádzajúci polrok. Určite by som chcela opäť nadviazať spoluprácu s Euroclio-m a Cedin-om, ktoré v predchádzajúcich rokoch umožnili našim študentom zúčastniť sa študijných pobytov.

        A na úplný záver otázka, ktorú zatiaľ dostal každý pedagóg, ktorého sme spovedali. Ak by ste mali možnosť vrátiť sa v čase do bodu, keď ste sa rozhodovali o svojej pedagogickej kariére, vybrali by ste sa opäť touto cestou, alebo by ste uprednostnili niečo iné?

        Toto je otázka, nad ktorou sa dosť často zamýšľam a moja odpoveď je, asi áno. Totižto neviem si predstaviť, čo iné by som robila. Učiteľstvo mi ponúka priestor na kreativitu,  realizáciu a osobnostný rast, a to je presne to, čo hľadám.

         

        Vratko Mančuška

        Fotografie: album pani profesorky J. Liptákovej

      • Naspäť na zoznam článkov