Úprimne si priznajte, koľkokrát ste už pred šikanovaním zatvorili oči. Nevravím, že ja by som bola práve tou, ktorá to nikdy neurobila, no keď zaregistrujem správanie, ktoré mi nepríde v súlade s toleranciou ostatných, nabehne mi husia koža. Verím, že nie som jediná, ktorej na ostatných záleží.

Často sa hovorí, že práve tí, ktorí ubližujú iným, či už psychicky alebo fyzicky, majú sami problém. Ich potreba dokazovania si rešpektu má zaručiť, aby sa cítili lepšie, pretože im v minulosti tiež bolo ublížené. Práve vtedy si na obetiach vylievajú svoju dlhodobo potláčanú zlosť a neuvedomujú si, čo tým môžu spôsobiť. Možno už zabudli, aké to bolo, alebo naopak, chcú aby aj ostatní cítili to, čo oni. Vyberajú si obete slabšie, ako sú oni, a budujú si rešpekt založený na násilí a vydieraní. Keď to takto povieme, znie to naozaj strašne, až nepredstaviteľne. Žeby bol človek, bytosť s tak rozvinutými schopnosťami a inteligenciou, schopný niečoho takého?

Posledné roky sa do popredia verejnosti dostáva aj kyberšikana. Šikanovanie prostredníctvom internetu tak nadobúda úplne nový rozmer. Sociálne siete sa stávajú nástrojom šikanátorov a neplnia len svoju zábavnú, relaxačnú a vzdelávaciu funkciu. Mali by sme sa sústrediť na to, čo vidíme, a nevytvárať obsah, ktorý by niekoho zosmiešňoval, a ani takýto obsah ďalej nezdieľať, aby sme sami neprispievali k šikanovaniu.  

Ľudia majú na šikanu rôzne názory. Do úvahy sa berie naša povaha, pohlavie či vek. Niekoho sa dotkne aj detinské posmievanie, ktoré začína už v škôlke, iný si zas pomyslí, že je to prirodzená súčasť detstva a dospievania. Avšak, nech máme akýkoľvek názor, majme, prosím, vždy na pamäti jednoduchý prístup, že nemáme robiť iným to, čo by sme sami nechceli, aby nám robili iní. Každý má totiž svoje hranice nastavené inak a v daných situáciách môže reagovať rôzne, no a my sa to skrátka musíme naučiť rešpektovať.

 

Nina Bíliková