Po oficiálnej časti prišla tá divokejšia. Každú jednu slzu, ktorá pomaly stekala po lícach dojatých akademických duší, nahradilo rovnaké množstvo cukríkov. Táto „tradícia“ nám navodzuje pocit spolupatričnosti, aj keď o tom častokrát ani netušíme. Všetko sa to skrýva za detské hašterenie o cukríky na zemi. Možno práve preto nás takto uplácajú, aby odtrhli pozornosť zo svojich zmätených tvárí. Pretože ani sami neveria, že už je koniec. Roky driny strávené na gymnáziu sú na konci. Tento týždeň vstúpia do našej školy poslednýkrát ako jej žiaci a odídu ako mladí ľudia s otvorenou budúcnosťou.

Ani tento rok maturanti nesklamali a prihovorili sa nám prostredníctvom krátkych odkazov a spomienok na spoločné chvíle.

 

Natália Kortišová za triedu oktáva:

Osem rokov - zdá sa to ako dlhá doba, no nám to preletelo rýchlejšie, ako sme sa nazdali. Z 11 – 12 ročných bláznivých detí sme vyrástli na 18 – 19 ročných cieľavedomých dospelých ľudí, plných odhodlania. Na začiatku nás bolo 29, na konci 16. Aj keď sme nikdy neboli najlepší príklad triedneho kolektívu, naučili sme sa držať spolu - hlavne keď sme chceli preložiť písomky na iné dni . Naším mladším spolužiakom by sme odkázali, že aj napriek tomu sme si medzi sebou našli kamarátstva, vďaka ktorým sme sa navzájom posúvali vpred, podporovali sa vo všetkom, boli tu pre seba, keď niekomu nebolo najlepšie, cez prestávky napĺňali triedu smiechom, ale hlavne boli jedným z dôvodov, prečo sme sa každé ráno tešili prísť do školy. Koncoročnými výletmi sme prešli od našich Vyšných Valíc a Bratislavy po Viedeň, Budapešť až Poľsko, ktoré sme túžili navštíviť dlho a vďaka našej priebojnosti sa nám to podarilo. Ďakujeme hlavne našej triednej profesorke Erike Kuszovej, ktorá nám bola nielen učiteľkou školy, ale aj života, a taktiež bývalej triednej profesorke Veronike Czikóovej, ktorá nás naučila disciplíne. Štvrtý ročník ubehol ako týždeň, a preto by sme mladším spolužiakom odkázali, aby si viac vážili svojich učiteľov, spolužiakov a hlavne rodičov, nehádali sa za banality, ale hľadali spoločné riešenia, rozmýšľali stále do budúcnosti, a tretiakom aby si prípravy na stužkovú a samotnú stužkovú vychutnali čo najviac, ako sa len dá.  

 

Spoločnými silami za 4.A:

Štyri roky sa zdajú ako veľmi krátky čas, ale je to obdobie, ktoré nás naozaj zmenilo. Nikdy nezabudneme na to, ako sme kráčali do novej triedy, aj keď nie všetci sme hneď trafili do tej správnej, medzi nových spolužiakov a učiteľov. Za tie štyri roky sa z nás stal výborný kolektív, ktorý dokázal v každej situácii nájsť aspoň štipku humoru. Síce triedna na nás občas musela zvýšiť hlas, ale o to lepší bol konečný výsledok. Keď nás nestrašili skupinové projekty, Peťa nenápadne vytiahla cesnačku z bufetu, ktorej aróma sa v triede vznášala ešte ďalšie dve hodiny. Naše prestávky sme si často krátili speváckymi vystúpeniami našich chlapcov – ich talent určite ocenili aj okolité triedy a kabinety. Ale najväčšiu radosť, hneď po odpadnutej poslednej hodine, nám vedela vyčarovať bufetárka Ivetka s jej legendárnymi hotdogmi. Boli to roky plné výziev, zábavy, absurdných situácií aj nezabudnuteľných momentov.

 

Laura Chovancová za 4.B:

Sme rôznorodá trieda. Každý z nás je úplne iný, a možno práve v tom bolo to čaro. Niektorí vynikajú v športe, iní v improvizácii, ďalší nás vždy rozosmiali nečakanou hláškou, ktorá zlepšila deň aj na tej najnudnejšej hodine. Spomíname si na výlet na Muráň s naším prvým triednym. Prežili sme ho hneď niekoľkokrát, a predsa sa nám spätne javí ako výnimočný. Dnes by sme si ho možno aj radi zopakovali. Neskôr prišla zmena, no rýchlo sme pochopili, že naša nová triedna pani profesorka sa stala niečím viac, než len vyučujúcou. Spolu s ňou sme zažili nádherný výlet do Budapešti, ktorý si budeme navždy pamätať. Niekedy sme jej asi poriadne zdvihli tlak, ale jej trpezlivosť, ochota a starostlivosť nám dali veľa. Štyri roky ubehli neuveriteľne rýchlo. A hoci si niekedy hovoríme „konečne“, vieme, že v tejto škole nechávame kúsok seba. A rovnako tak si ona navždy ponesie kúsok nás.

 

A Bereniké Borosová za 4.C:

Naše zážitky ostanú vždy s nami. Od lanového parku počas nášho prvého spoločného výletu v Szilvásvárade, kde sme si takmer polámali krky, až po posledný výlet v Budapešti na plavbe po Dunaji, keď sme už pomaly každého privádzali do šialenstva naším spievaním. Spomíname na ne stále. Na náš nezabudnuteľný stužkový večierok, na ktorý – dúfame – pani profesorka ešte dlho bude spomínať a bude o ňom rozprávať ďalším ročníkom, sme ozaj hrdí.
A, samozrejme, na množstvo našich dobrodružstiev, o ktorých radšej teraz pomlčím, pretože niektoré veci je predsa len lepšie nechať ako tajomstvo. Odteraz už nebudeme viac počuť: „Ty si sa tiež neučil?“ alebo „Zájdeme po škole niekam?“ Čakajú nás ťažké dni – maturita, prijímacie skúšky – a neznáma cesta, ktorú nazývame život.
Ale nech sa už vydáme každý iným smerom, toto miesto – táto škola – nás navždy bude spájať. Pretože práve tu sme sa naučili, že robiť chyby nie je koniec, ale začiatok.
Že vždy bude niekto, na koho sa môžeme spoľahnúť, a že skutočná sila sa neskrýva v hlasných slovách, ale v nezištnosti a čestnosti.

Našim maturantom srdečne ďakujeme a držíme im palce. Aby aj naďalej robili našej škole len to najlepšie meno. Týmto by sme sa tiež chceli osobitne rozlúčiť aj s našimi dvomi redaktorkami, ktoré prispievali do Gymkovín a svojou tvrdou prácou obohacovali nielen naše noviny, ale aj kultúrny život na našej škole. Reč je o Laure a Naty, ktoré nám budú v redakcii určite chýbať. No my dúfame, že skúsenosti, ktoré u nás nazbierali, rozumne využijú, a veríme, že o nich ešte budeme veľa počuť.

Nina Bíliková

Prečo si začal zbierať rôzne prírodovedecké predmety?

Ďalším využitím tejto zbierky je to, že cez ňu môže človek bezpečne a z priamej blízkosti pozorovať živý svet. V múzeách sa väčšiny predmetov nesmie dotýkať alebo si ich prezrieť zo všetkých strán. Keď patria tieto veci mne, tak ich môžem chytať, koľko len chcem. Keby tieto zvieratá boli živé, bolo by náročnejšie a nebezpečnejšie pozorovať ich zblízka.

Čo to znamená?

Odcestovať osobne do rôznych kútov sveta by bolo drahé a náročné, preto považujem za jednoduchšie zaobstarať si živočíchy z celého sveta. Pod časovou neobmedzenosťou zas rozumiem to, že časť mnou vlastnených druhov už vyhynula, ale vďaka rôznym fosíliám môžeme mať prístup k pravekému svetu aj dnes.

Tretí dôvod, prečo som začal s budovaním svojej zbierky, je to, že chcem mať pred očami tie najväčšie evolučné unikáty a najkrajšie druhy sveta, aby mi neustále pripomínali, v akom jedinečnom svete žijeme. Aj pri vypracovaní Tauizmu (metafyzická ideológia) a nových vedeckých teórií má táto zbierka veľké využitie.

Na čo sa v rámci zbierania prírodovedeckých predmetov zameriavaš?

Moju najpočetnejšiu zbierku predstavujú morské živočíchy a minerály, ale mám aj poľovnícke trofeje, mokré preparáty (konzervované v liehu), skameneliny, zbierku húb, sušené kvety, exotické suveníry a iné zaujímavosti.

Ako dlho sa venuješ zberateľstvu?

Už od malička som zbieral rôzne veci spojené s prírodou, ale vo veľkom som ich začal nakupovať v posledných dvoch rokoch.

Kde ich kupuješ? Alebo si niečo nazbieral aj ty sám?

Väčšina vecí bola kúpených, hlavne cez rôzne online bazáre (Bazoš, Jófogás, atď.), poprípade v obchodoch so suvenírmi, prípadne v obchode Csigaház v Budapešti. Časť zbierky som vlastnoručne nazbieral ja sám, hlavne v Grécku a Bulharsku. V Grécku mám príbuzných, ktorým môžem byť vďačný, lebo mi nazbierali veľa mušlí a minerálov.

Kde skladuješ toľko vecí?

V mojej izbe. Časť vecí skladujem vo vitríne a na policiach. Mnoho vecí mám však vyvesených na stene alebo visia zo stropu.

Zaujímavosti o mojej zbierke:

Zbierka morských živočíchov obsahuje 130 druhov mäkkýšov, medzi nimi je aj druhá najväčšia mušľa sveta, stehnovka nádherná a vzácna schránka lodienky hlbinnej. Spomedzi rýb vlastním obrov, ako je zubatka pruhovaná a uhor morský alebo evolučné unikáty, ako štítovec veľký a lietajúca ryba. V mojej zbierke je aj niekoľko hlbokomorských živočíchov.

Moja kolekcia  minerálov obsahuje viac ako 110 druhov nerastov, napríklad ikonické slovenské minerály, ako sú dubnický drahý opál a libethenit, alebo vzácny český minerál moldavit/vltavín, ale mám aj drahé kovy, ako sú zlato a striebro alebo drahokamy, ako sú rubín, smaragd, topás, jadeit a zafír.

Ďalšie zaujímavosti z mojej zbierky: zub spinosaura, mosasaura, mamuta srstnatého a zuby megalodona, preparáty kajmana okuliarnatého, anatomická ľudská kostra, skoro tri metre dlhá koža pytóna afrického, lietajúce jašterice, ázijský netopier, kuracie črevo s rakovinou, pštrosie a emu vajíčka, lebka muflóna, ľudské žlčníkové kamene (zdedil som ich po starkej) atď.

S akými predmetmi by si chcel ešte obohatiť tvoju zbierku?

Mojou veľkou túžbou je zohnať celotelový preparát piliara a nejakého veľkého žraloka. Mám v pláne kúpiť aj jesetera, nejaké africké trofeje, netopierov, ešte viac hlbokomorských rýb a veľkú lodienku spolu s argonautom.

Vieš si predstaviť, že by si svoju záľubu v budúcnosti posunul na profesionálnu úroveň? Napríklad tak, že by si sa stal kurátorom prírodovedeckej výstavy alebo podobne?

Áno, pracovať s týmito živočíchmi by bolo pre mňa vysnívané zamestnanie. Viem si predstaviť prácu v ZOO alebo v múzeu, poprípade by som sa chcel stať učiteľom biológie. Najradšej by som vycestoval do zahraničia, k moru alebo do nejakých tropických krajín.

Daniel Kulha

 

 

 

 

 

Čo ťa v živote najviac baví, čomu sa venuješ vo voľnom čase?

Rada trávim čas sama, vo svojom svete, či už čítaním kníh, písaním, pozeraním filmov alebo hraním počítačových hier. Občas si zabrnkám na gitare a niekedy zariskujem aj niečo nakresliť. Myslím, že tieto kreatívne činnosti ma vedia najlepšie upokojiť a vďaka nim si viem usporiadať svoje myšlienky.

Aké najväčšie úspechy si v živote dosiahla, čo sa týka písania?

Najväčším úspechom je pre mňa to, že ma vybrali do programu “Csikófogat”. Vďaka tomuto programu sa dokážem pozerať na literatúru z iného pohľadu. Myslím si, že za ten jeden rok sa zlepšilo aj moje písanie a som odhodlaná sa aj naďalej zlepšovať. Je mi veľkou cťou, že sa môžem stretávať s takými básnikmi a spisovateľmi, ktorí sú nositeľmi viacerých ocenení, a napriek tomu, že majú svoju prácu a život, sa s nami cez víkendy online stretávajú.

Aký máš názor na mladých tvorivých ľudí a umenie v dnešnej modernej dobe?

Myslím si, že je dôležité, aby sa mladí ľudia, ktorých zaujíma literárna alebo akákoľvek iná tvorba, rozvíjali. Hlavne v dnešnej digitálnej dobe, keď počujem mnoho ľudí hovoriť o tom, ako umenie stráca svoju hodnotu, pretože umelá inteligencia je schopná vytvoriť obraz, napísať báseň, dokáže analyzovať, vysvetliť. Myslím si, že tak ako aj pre mňa, tak aj pre iných mladých ľudí, ktorí sa snažia stať  umelcami, je strašidelné sa zamyslieť nad tým, že nemáme pod sebou pevnú zem. Nemôžeme si byť istí, akú bude mať beletria v budúcnosti hodnotu. Je však podľa mňa dôležité, aby sme zotrvali, pretože aspoň takto vieme zachrániť určité hodnoty. Nemusí to byť celosvetovo, stačí ak určitá skupina ľudí bude chrániť a uchovávať diela, či už nové alebo staré.

Kde nachádzaš inšpiráciu pri písaní a tvorbe?

Inšpiráciou pre mňa sú určite aj rôzne diela, ktoré čítam, a ľudia, ktorých stretnem. Vždy to príde nečakane, keď ma osobnosť človeka tak zaujme, že o nej/ňom potrebujem niečo napísať. Aj poviedka, s ktorou som sa dostala do programu, bola o jednej liečiteľke, ktorú som spoznala v mojej dedine. Ona je človek, ktorý si zaslúži svoje vlastné dielo, a chcem naďalej hľadať takýchto jednoduchých ľudí, ktorí však vedia toho povedať veľmi veľa.

Kto ti dáva najväčšiu podporu, na koho sa vždy môžeš spoľahnúť?

Vo veľkej miere ma inšpirujú a podporujú moji spolužiaci a mentori z programu. Podporujú ma aj rodičia a kamaráti doma. A som veľmi vďačná aj pani profesorke Béres, ktorá mi aj napriek tomu, že nie som z maďarskej triedy, pomohla a venovala sa mi aj navyše.

Aký je tvoj život v maturitnom ročníku, aké sú tvoje pocity z blížiacej sa maturity?

Ústna maturita bola pre mňa vždy tým väčším zlom, keďže na rozmýšľanie potrebujem viac času a lepšie sa vyjadrujem pomocou písma. Zároveň nemám rada ani zmeny a cudzí ľudia, ktorým budem musieť ukázať svoje vedomosti, sú pre mňa strachom. Dúfam však, že známe tváre mojich profesorov a profesoriek ma upokoja a bezproblémovo zvládnem ústnu časť.

Kde sa vidíš o desať rokov, aké sú tvoje výhľady do budúcnosti?

O 10 rokov by som mala mať ukončenú vysokú školu a ak sa všetko podarí podľa mojich dnešných plánov, tak by som mala mať už aj prácu na nejakej škole. Aj keď som skoro celý život povolanie učiteľa veľkou odbočkou obchádzala, teraz sa už teším na to, kedy budem môcť svoju kariéru začať.

Tvoríš radšej pre seba alebo pre druhých? Ako by si opísala svoju tvorbu?

Niekedy potrebujem vypnúť a len vypísať to, čo mám na duši. Inokedy mám v hlave nápady, o ktoré by som sa chcela podeliť s celým svetom. Svoju tvorbu by som opísala ako pesimistickú a zameranú hlavne na psychické prežívanie. Napriek tomu, že atmosféra môjho písania je rovnaká, veľa experimentujem a zároveň som aj “nútená” k experimentovaniu. Program nepozostáva len z teórie, ale je veľmi silne založený aj na praktických cvičeniach. Dostávame úlohy, v ktorých musíme napísať krátku novelu, interview, recenziu, sonet, drámu a všetky ostatné žánre či druhy, s ktorými sa stretávame na hodinách literatúry.

Na záver, čo by si rada odkázala ostatným, akú radu by si im nechala prejsť hlavou?

Rada, ktorú by som odkázala ostatným, je, že nenechajte sa odhovoriť od ničoho, čo je vašou vášňou a v čom vidíte budúcnosť. A na záver by som ešte poprosila každého, aby sme si pamätali na tie verše, nad ktorými niekto strávil dlhé noci, na tie ťahy štetca, ktoré niekto hodiny maľoval a všetky ostatné diela, ktoré nám tu človek nechal, ako spomienku, ako spoveď, ako výstrahu, aby sme boli schopní zachrániť aspoň časť toho, čo môže byť mihnutím oka stratené.

 

Myslím si, že nielen vo mne Nataška týmto rozhovorom vyvolala mnoho emócií.

Je skutočne talentovaná a my jej prajeme veľa šťastia do budúcna.

Ďakujeme a držíme palce.

Nina Bíliková

Mamy si zaslúžia oveľa viac než len jeden deň, no práve táto nedeľa je venovaná len im. Nie je o drahých daroch či veľkolepých gestách. Stačí úprimné objatie, darček zo srdca vyrobený s láskou, kytička tulipánov alebo raňajky do postele. Najdôležitejšie je, aby vedela, že na ňu myslíme, že si vážime všetko, čo pre nás robí, často aj bez toho, aby sme si to všimli.

Je zaujímavé, že Deň matiek má v spoločnosti oveľa silnejšiu odozvu než Deň otcov. Nie je to náhoda. Jedným z dôvodov je, že sa začal oficiálne sláviť oveľa skôr a má dlhšiu historickú tradíciu. Okrem toho sa materstvo vníma ako niečo veľmi úzke a prirodzené – od fyzického spojenia počas tehotenstva až po každodennú starostlivosť.

Preto nezabudnime – povedzme svojim mamám, ako veľmi ich milujeme. Nielen v túto nedeľu, ale každý deň.

Ďakujeme, mamy. Ste naším srdcom, naším domovom. A aj našim svetielkom nádeje, keď už nevieme, čo ďalej.

Kiara Povinská

„Ahoj,“ povedala som, keď si sadal na moju posteľ. Bol v zhrbenej polohe.

„Ahoj,“ povedal unavene a chytil ma za ruku.

„Ako sa máš?“

,,Fajne,“ odpoviem a zdvihnem ruky a chytila som sa za hlavu, „až na tieto drobnosti.“

Smutne sa pousmeje.

„A ty?“ pohladila som ho po ruke.

„Ach,“ vzdychol, ovisol plecami ešte viac a zalesknú sa mu oči.

Ja sa posadím a pohladím ho po líci. On si oprie hlavu o moju ruku, zatvorí oči a z pravého oka sa mu vykotúľa slza.

„Och,“ povedala som a roztiahla som ruky do objatia, on sa doň ponoril a v tichosti vyronil slzy.

Pohladila som ho po vlasoch. Takto zostávame dlhú chvíľu, až sa normálne posadil zase vedľa mňa, stále ma držal za ruku.

„Čo bude so mnou?“ spýtal sa. 

Nevedela som, ako mám odpovedať, tak som ho len pohladila po ruke a spýtala sa: „Čo si mi chcel predtým povedať? V aute?“

„Len to, že sa moja... moja matka...rozhodla s ním rozísť. Ale čo je teraz na tom, keď skončím v sirotinci a...“ A zas mu vyšla slza.

„Dobre,“ povedala som a pohladila ho po ruke, „musíš sa upokojiť. Dáme to spolu. A ja ťa do nijakého sirotinca nepustím! Kto mi bude robiť naďalej svoju legendárnu pajlu?!“

Zasmial sa. To je dobré znamenie.

„Naozaj ma nechceš pustiť preč len kvôli pajle? A to si hovoríš kamarátka?“ A je späť.

„Ale naozaj,“ povedal a posmutnel, „už mi chýba.“

„Bude to dobré,“ povedala som. „Viem, že ti je mizerne, ale myslíš si, že toto by chcela od teba tvoja matka? Aby si za ňou celý život smútil a zničil si ho kvôli nej? To by chcela?“

„Nie...,“ povedal tíško a vypadla mu slza.

„Prepáč,“ povedala som, „ale čo si povedal?“

„Nie,“ povedal trochu hlasnejšie, ale nebolo ho dobre počuť.

„No,“ povedala som a rozhodila rukami. Poriadne to zabolelo. „Viem, že ti je z toho smutne, že sa ti zatemnila myseľ a myslíš na ňu, že teraz bude všetko temné, po tom, ako ťa opustila, ale nemôžeš to nechať len tak, aby sa ťa to pohltilo. Musíš touto etapou života prejsť. Ale nie sa ňou totálne pohltiť!“

Počas môjho rozprávanie sa neprítomne pozeral na stenu vedľa mňa.

„Máš pravdu,“ povedal o niečo hlasnejšie.

„Prosím?“ spýtala som sa.

„Máš pravdu!“ myklo ma, pretože to povedal hlasnejšie, ako som čakala.

„Nepočuješ?“ spýtal sa.

Ja som prikývla.

„To naozaj?“ vypleštil na mňa oči a chytil ma za líce a pohladil ho.

„Na pravé,“ prikývla som a ukázala naň.

„Dá sa to napraviť?“ spýtal sa ustarostene.

„Nie,“ povedala som so zármutkom. „Dr. Carther povedal, že by to bol zázrak.“

„Och, myšička moja,“ povedal. Mne sa rozlialo príjemné teplo po tele. Myšičkou ma už nenazval hrozne dávno. Naposledy, asi keď sme sa druhýkrát stretli.

Išli sme sa von bicyklovať. Ja som na ceste narazila na jamu a spadla. Odrela som si poriadne koleno, ešte stále mám z toho jazvu. On sa pri mne zastavil, zliezol z bicykla a kľakol si ku mne: „Nabudúce si dávaj väčší pozor, myšička.“ Pamätám si, ako to povedal.

„Na tej nehode mi niečo nesedelo,“ povedal.

„Prečo?“ spýtala som sa.

„Keby sme sa zrazili  s autom, tak by to neznelo predsa tak duto,“ odvetil.

A vtedy sa niečo stalo. Ako keby som sa premiestnila na to miesto v aute, kde som sedela pred haváriou.