• Budúcnosť vo hviezdach?

      • Budúcnosť vo hviezdach?

      • 08.04.2021 06:58

      • Začína sa vesmírna éra? Vedci sa snažia prepísať dejiny, snažia sa o nemožné. Ľudí čoraz viac pohlcujú naivné predstavy o novom živote. Sú ale naše očakávania opodstatnené? Nelietame predčasne hlavou v oblakoch? A čo ak sa raz naozaj ocitneme v oblakoch? A čo ak neostaneme len v oblakoch?

             Svet obletela uchvacujúca novina o úspešnom pristátí robotického prieskumníka NASA na planéte Mars. Internet zaplavili fotografie nášho ,,budúceho bydliska“. Za účelom pátrania po známkach života, ktorý mohol na planéte existovať, sa Rover NASA vydal naprieč červenou planétou. Celý tento proces si, samozrejme, vyžaduje mnoho úsilia a trpezlivosti.  Na prieskume červenej planéty sa podieľajú aj iné výskumné sondy a prístroje. Záujem o túto planétu v posledných rokoch značne vzrástol.

      • Na internete sa často objavujú správy o blížiacom sa konci sveta a zániku našej planéty. A čo robia ľudia? Ľudia sa spoliehajú na nemé roboty krúžiace po takmer mŕtvej planéte. Planéta, ktorá je nám cudzia, nekonečne vzdialená. Ale čo sa stane, ak príde naozaj predvídaný koniec sveta? Nasadneme do rakety a stretneme sa všetci na Marse pri jazere s limonádou v ruke? Mali by sme predovšetkým robiť niečo preto, aby sme sa udržali nohami pevne na zemi. Myslíme si, že záchrana nám v prípade núdze sama zaklope na dvere? Nie, nie je všetko také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Jediný, kto nás môže zachrániť, sme my sami. Každý z nás má v rukách obrovskú moc, a je len na nás, ako ju využijeme. Máme nekonečný vesmír možností, ako sa udržať na zemi. Hoci niektorí z nás by najradšej ostali v priečke oblakov. Zem nám umiera pred očami a čo robíme my? Sme pasívnymi prijímateľmi seba samých. Prijímame našu bezohľadnosť bez predsudkov. Ubližujeme Zemi, a tým ubližujeme aj sami sebe. Investujeme energiu do budúcnosti. Naivne veríme vlastným nezmyslom, len aby sme náhodou nemuseli pohnúť prstom pre Zem. Žijeme na Zemi od narodenia, dýchame jej vzduch, dotýkame sa jej. Čo ak je ale život ľudí pre Zem prekliatím? Naše dotyky jej spôsobujú bolesť. Naše oči sú slepé, naše ústa pre Zem nemé.  Jej žalostné výkriky sú pre nás tichom, jej slzy len kvapkou dažďa. Zemi vďačíme za to, že sme. Jej vďačíme za prítomnosť. Ale za čo vďačí Zem nám? Zem trpí, umiera a my sme príčinou jej pomalého zániku. Spokojne chodíme po jej slzách s úsmevom na perách. Zem ale nemá dôvod  usmievať sa.

             V čom spočíva absurdnosť ľudského konania? Prečo strom za stromom ubúda? Prečo ľudia ubližujú prírode? Je možné, aby sa ľudia nemohli naučiť, že odpad patrí do kontajnerov? Čudujeme sa, že nevidíme hviezdy. Prečo ich ale nevidíme? Žiadame o slnko, keď Zem roní slzy, túžime po jej slzách, keď sa aspoň na okamih usmieva. Prechádzame prázdnym lesom a čudujeme sa, prečo v ňom niet žiadneho zvieraťa. Sme naozaj takí nevedomí alebo sa na nevedomých len hráme? Mnohé domáce zvieratá sú držané v zúboženom stave, slovo ,,chránený“ ľuďom nič nehovorí. Znečistený vzduch sa odráža na ľudskom zdraví, na našej nezodpovednosti, čím trpia častokrát nevinní ľudia. Sami sme si záhubou. A my, ľudia bez chrbtovej kosti, chceme odísť na inú planétu? Chceme zničiť aj ju? Zaslúžime si vôbec druhú šancu na život, ak je nám súdený rovnaký osud ako Zemi? Hovorí sa: ,,Oko za oko, zub za zub.“ V našom prípade: ,,Život Zemi, za život ľudí.“

             Vesmír sa nám otvára pred očami. Ale máme ich skutočne otvorené alebo sme len zaslepení ľudskou túžbou? Ľudia sa už nepozerajú na hviezdy a vesmír, ako na niečo krásne a vznešené. Nie. Cítia sa dokonalou súčasťou vesmíru. Myslíme si, že máme vesmír na dosah, pritom je nám nekonečne vzdialený. Sme ľudia a nie nejaké mimozemské bytosti. Žijeme na Zemi a je našou povinnosťou Zem chrániť. Čo nám bráni sa na nej udržať? Naša budúcnosť nie je vo hviezdach, je v nás.

        Benita Belicová

        O autorke...

        Ahojte, som študentkou maturitného ročníka a v školských novinách – Gymkovinách som členkou prvý rok. Už na základnej škole som písala detské rozprávky, neskôr som začala písať básne, pričom som sa zúčastňovala mnohých literárnych súťaží. Písanie je niečo, čo ma napĺňa,  je to akási forma vnútorného vyjadrovania. Momentálne už druhý rok píšem vlastný román, ktorý by som chcela cez leto vydať. Venujem sa aj hre na klavír a maľovaniu obrazov. Od detstva je ale mojím veľkým snom pracovať so zvieratami či pomáhať svojou činnosťou prírode napriek alergii na zvieratá. Svojho sna stať sa zoologičkou či morskou biologičkou som sa nevzdala ani na strednej škole. Vo štvrtom ročníku som ale zvážila alternatívu, či by predsa len nebolo lepšie zvoliť si iný smer. Týmto smerom mala byť žurnalistika. Za týmto účelom som sa rozhodla prihlásiť do školských novín a vyskúšať si prácu novinára. Môžem povedať, že táto práca mi neuveriteľne sadla. Najskôr som si myslela, že to bude pre mňa problém, keďže som skôr introvert ako extrovert a mám strach vystupovať na verejnosti či oslovovať neznámych ľudí. Ale ten výsledok práce vždy stojí za to. Teraz ľutujem, že som sa neprihlásila do školských novín už skôr. Gymkoviny tvorí úžasný kolektív a skúsenosti, ktoré človek písaním nadobudne, ho budú sprevádzať po celý život. Píšeme tu články, do ktorých dávame niečo zo seba, robíme zaujímavé rozhovory s rôznymi ľuďmi a dozvedáme sa nové informácie. Je úžasné slobodne vyjadriť svoj názor a pritom si vypočuť aj odlišné pohľady.

        Moja rodina ma v tomto smere podporuje a verí, že si vyberiem prácu, s ktorou budem spokojná. Som ale nerozhodný typ človeka, a preto som si podala prihlášky na viacero typov škôl s cieľom získať čas na premyslenie. Vybrala som si teda dva odlišné smery, štúdium biológie – ekológie v Olomouci a štúdium žurnalistiky v Trnave a v Košiciach. Viem si predstaviť prácu zoologičky a popritom sa venovať písaniu románov a detských kníh s vlastnými ilustráciami. Ale takisto si viem predstaviť prácu vo vedeckom alebo inom časopise a robiť reportáže so zaujímavými ľuďmi. Je ťažké rozhodnúť sa medzi dvoma protichodnými smermi s mnohými prekážkami, ktoré milujem. Preto dúfam, že sa rozhodnem správne a nebudem neskôr svoje rozhodnutie ľutovať.

      • Naspäť na zoznam článkov