8. vydanie

Náš svet začal blednúť. Doslova sa z neho vynárala radosť a kontrolu z jej rúk preberal strach. Naše telá pohlcoval pozitivizmus, ale, žiaľ, nie taký, ako by sme chceli. Podobné boli posledné mesiace, posledné 2 roky.  Všetko sa raz skončí, hovorili sme si. V tejto chvíli môžeme povedať, že do života sa nám konečne začali vracať farby, to áno, dôležité ale je, aké. Modrá a žltá, ktoré žiarivo rozjasnili väčšinu svetových metropol, ale aj malých štátov, ako je ten náš. Túžba spojiť dva národy, akýmkoľvek hnusným spôsobom si vynútiť svoju pravdu a presadiť svoje názory, nakoniec omylom spojila celý svet. Tých 7 miliárd ľudí si už zrazu nepripadalo tak vzdialene. Kľúčové je si v danej situácii pripomenúť jednu vec. Človek je ako jediný tvor na celej Zemi schopný vcítiť sa do pocitov druhého, ako jediný je schopný empatie. A to je presne to svetielko nádeje, ktorého nachádzanie v každej situácii sa stalo aj mojím zvykom. Svetlo sa rovnako v temných časoch vracia do našich sŕdc, pretože aj naša krajina je srdcom Ukrajina.

Skutočná pravda, ktorá nakoniec vždy zvíťazí, je ukrytá hlboko v nás, v našej solidarite voči ľuďom, ktorých životy sa úplne zmenili v priebehu jednej noci. Nehľadajme preto nenávisť, ona si sama nájde svojich vinníkov, nehádžme všetky predsudky do jedného súdka a získajme radšej pochopenie pre dobrých ľudí, ktorí si zaslúžia opäť naplniť svoje plátno jasnými farbami. Je ťažké držať si odstup, vyjadrovať sa objektívne, keď chceme do sveta vykríknuť, aké je to nespravodlivé, podlé, že o život prichádzajú nevinní ľudia. Ja viem. Ale skúsme v našich hlavách, už beztak preťažených myšlienkami, nájsť to ľudské prirodzenie, túžbu radšej pomôcť ako ničiť, túžbu radšej ľúbiť ako nenávidieť.

Je priam neskutočné, ako táto vojna pohla svetom. Každý deň nám dokazuje, že napriek zlobe v nás stále tkvie niečo dobré, že na chvíľu dokážeme zabudnúť na to, že naše životy sú úplne iné a spojiť sa v jedno. Výnimka len potvrdzuje pravidlo. Samozrejme, keďže sme sa dostali až do takého štádia, že môžeme naozaj hovoriť o vojne, niekde bude chyba, niekde bude vinník, niekde bude príčina. To by som však nechala na spravodlivosť, aby o tom rozhodla. Našou úlohou je teraz obetovať kúsok seba na pomoc tým, ktorí sa nevedia sami brániť, ženám, ktoré musia utekať, deťom, ktoré majú strach a taktiež mužom, ktorí ich bránia svojím vlastným životom. Keď jeden prispeje kúskom svojej empatie, pridá sa druhý, tretí... 7 miliárd, to je dostatok na to, aby sme odvrátili akokoľvek početné vojsko nenávisti.

Tereza Nemcová