9. vydanie

Chýba vám? Myslím tu, v tomto prítomnom okamihu.

Teraz som vás asi poriadne zmiatla, však? Čo alebo kto vám má chýbať? Nuž, presne to, čo vám ako prvé pri tejto otázke napadlo. To je vaším teplom.

To, že život nie je jednoduchý, pochopila už dávno. Keď ju prenasledovali problémy, odbehla od nich k plátnu a celú svoju dušu rozliala na papier. Modré nebo a žlté narcisy. Túto maľbu nosila hlboko v srdci všade so sebou. Spomedzi hŕstky jej emócií bolo najintenzívnejším prežívaním práve to teplo. Teplo, vďaka ktorému sa tam stále rada vracala. Ale i farby po čase vyblednú. Príde to spontánne, zrazu nikde niet náhrady, niet návratu, musí utekať.

Tak veľmi ju miloval. Zvykol si zobúdzať sa na tlkot jej srdca, zvykol si na ranné pohladenie i bezpečie, ktoré z ich lásky vyžarovalo. Bola niečím, čo ho hrialo, aj keď mu bola zima. Bola preňho inšpiráciou, a preto začal písať. Verše mu samé skákali na papier, keď sa díval do tých modrých očí. A vtedy raz, obliekla sa do žlta, pochopil, že ona bola jeho teplom. Písal a písal, slová a slová, až napokon slová došli. Stratili sa modré oči i žlté šaty, stratili sa v boji.

Vždy sa staval na stranu svojich ľudí. Keď bolo treba, rozprával, keď bolo treba, počúval. Bol vychovaný, aby išiel za svojím srdcom, či to bolo nebezpečné alebo ešte nebezpečnejšie. Žil pre svoju rodinu. Modrú a žltú vždy čestne reprezentoval, no nečakal, že raz to bude také vážne. Že raz vyblednú farby a ľudia budú musieť za inými farbami utekať, že raz dôjdu slová a spolu s nimi i ľudia v boji. Ale napriek všetkým strastiam to miesto nikdy neopustil, miesto, kam sa vždy rád vracal.

Básnim tu o teple. Rozprávam o zrodení i stratení a nikto netuší, čo mám na mysli. Tým teplom je predsa domov. Domov je jedinou jednou (ne)stabilnou súčasťou nášho života. No ale prečo sa o tom vôbec bavíme? Ako iste viete, niektorým ľuďom v súčasnosti neostáva nič iné, ako si toto teplo niesť všade so sebou. Utekajú, strácajú, bojujú. Druhí žijú v nevedomosti a nespravodlivosti. Celý svet je pomýlený a pritom si stále myslíme, že sme neomylní. Jedna vec však naveky ostane pravdou. Že domov nemusí byť len miestom či mestom. Domovom môže byť pocit, ktorý nosíme hlboko v srdci, alebo možno človek, ktorého milujeme, či národ, s ktorým cítime. Domov sú ruky, na ktorých smieme plakať. Domov je niečo, čo ovplyvňuje náš vývin a formuje náš charakter. Preto zabudnime na chvíľu na všetko zlé, čo sa okolo nás deje, a vnímajme len svoje teplo, vnímajme svoj domov, nech už pre nás znamená čokoľvek.

Tereza Nemcová