9. vydanie

Na úvod by som Vám rád položil jednoduchú otázku. Ako dlho sa práci školníka venujete a odkedy pôsobíte na našej škole?

Prácu školníka vykonávam už 25 rokov. 20 rokov som pôsobil ako školník, údržbár na Základnej škole P. Dobšinského a v auguste bude 5 rokov, čo pracujem na gymnáziu. Musím povedať, že táto práca ma  baví, pretože to nie je stereotyp, nie je to ako prekladať jednu a tú istú súčiastku stále dookola. Vyžaduje rôzne remeselnícke zručnosti, ktoré sú mi celkom blízke, keďže som vyučený strojár. Stručne povedané, napĺňa ma.

V predchádzajúcej odpovedi ste to už sčasti naznačili, ale čo je teda hlavnou náplňou práce školníka?

Ako som už spomenul, ide o rôznorodú činnosť. Človek sa musí vedieť postaviť ku všetkým remeslám. Či ide o vodovodné, či elektrické zariadenia. Ale mojou hlavnou náplňou práce je zabezpečiť bezchybnú prevádzku školy. Aby bola ráno škola otvorená, večer zase zatvorená, aby neostali otvorené okná, aby bol poriadok okolo budovy. Najväčšou vizitkou školníka je upravený, pokosený areál okolo školy, ale taktiež aj poriadok v budove školy. Poriadok a bezporuchovosť sociálnych zariadení je tiež obrazom dobrej práce, keďže práve sociálne zariadenia sú zo strany študentov často terčom vandalizmu.

Je zrejmé, že práca vo vnútri je rovnaká počas celého roka, no vonku sa mení v závislosti od ročného obdobia. Máte radšej letné, či zimné práce?

Mám radšej letné práce, i keď sa nevyhýbam ani zimným. V zime ide predovšetkým o odhrnutie snehu a zabezpečenie bezpečného prechodu zamestnancom a študentom do budovy. V lete je to predovšetkým kosenie trávnika, strihanie živého plota, údržba celého areálu a  ihrísk, ktoré bývajú značne znečistené, najmä futbalové, tzv. „nezvanými hosťami“.

Študenti túžobne očakávajú prázdniny, hlavne tie letné. Pre Vás to asi tak nie je. Čo všetko musíte zvyčajne v tomto období stihnúť? Spomínate si napr. na posledné leto?

Letné prázdniny sa väčšinou využívajú na väčšie „prerábky“. Mojou  úlohou je vtedy dohliadať na externých pracovníkov, ktorí sa po škole pohybujú, aby nedošlo ku nejakým škodám a pod. Samozrejme, popri tom si musím urobiť aj svoju prácu, či už je to kosenie, lebo tráva rastie aj cez prázdniny, aj cez Covid... Starám sa o záhony, dbám o to, aby škola vyzerala pekne stále, aj počas prázdnin, lebo je to naša vizitka. Minulé leto bolo na rekonštrukčné práce dosť náročné, robili sa stropy na chodbách, chlapčenské WC a WC so sprchami v telocvični, takže práce bolo dosť, čo znamená, že som sa nenudil.

Určite Vám starosti pridávame i my, študenti. V čom sa prejavujeme najviac ako „kazisveti“?

Musím povedať, že tu vidím veľký rozdiel medzi základnou školou a gymnáziom. Na základnej škole tých škôd bolo viac, predsa, boli tam menšie deti. Na tejto škole to nie je až také, ale keď sa niečo stane, väčšinou to príde ako „búrka“, ktorej škody treba opraviť. Mňa tá robota tak nebolí, ako charakter toho človeka, ktorý sa k tomu postaví tak, že on to nepoškodil a nechce sa priznať, aj keď je dokázané, že to bol práve on alebo oni. Musí prísť nejaké ultimátum, aby sa priznali. Vážim si tých študentov, ktorým keď sa niečo stane, prídu za mnou, povedia. Nie je problém, stane sa, opravím. Myslím si, že stredná škola je už na vyššom leveli ako základná a študenti by si mali uvedomiť, že poškodzujú majetok všetkých nás.

Spomínate si na nejakú opravu/činnosť, ktorú ste riešili a dala Vám zabrať?

Vždy sa potrápim, keď sa upchá kanalizácia na WC. Je to náročná práca, na vzniku ktorej majú tiež nemalú zásluhu študenti. Ale musím povedať, že po rekonštrukcii kanalizácie je to už oveľa menej časté.

Keď nie ste práve v práci, ako trávite svoj voľný čas? Máte ho vôbec?

Čas trávim predovšetkým s rodinou. Tým, že bývam v rodinnom dome, prác okolo domu je dosť. Či sú to už stavebné alebo záhradkárske. Neodmietnem však ani pomoc známym, pokiaľ to potrebujú.

Tí, ktorí Vás poznáme bližšie, vieme, že Vašou srdcovou záležitosťou je heligónka. Čím Vám učarovala a odkedy sa jej venujete?

Heligónka, to je „nadlho“. Učarovala mi raz v nočných hodinách, okolo jednej, pol druhej v noci, keď som počúval folklór a začul som heligónku. Bolo to pred šiestimi rokmi, keď som ju počul prvýkrát v živote, možno sa bude niekto čudovať, ale dovtedy som sa tomu nevenoval. Heligonkárov som vtedy počúval až do rána. Rozhodol som sa pre ňu preto, lebo má taký zvuk, že ten, kto má srdce, tak ho zaň chytí. Je jedno, aký je to hudobný nástroj, ale keď si človek nájde k nemu vzťah a hlavne čas, venuje sa mu, tak ten nástroj sa potom venuje aj človeku. Ono sa mu to vráti. Čiže som ako hráč amatér takmer päť rokov, hrám to, čo sa mi páči, čo mi je srdcu blízke. Od profesionálov mám určite ďaleko, možno nie som až taký hudobný talent, ale zahrám si aspoň pre moje potešenie.

Vieme, že vaša dcéra Barborka, naša bývalá študentka, ktorá v súčasnosti študuje na konzervatóriu v Košiciach, krásne spieva. Nájde sa chvíľa, keď si spolu zahráte a zaspievate?

No, prekvapím ťa, ale nie (smiech), lebo ona k heligónke nemá vzťah, keďže je to veľmi „znelý“ nástroj. Skôr k akordeónu, ktorý aj  študovala, ale k heligónke nie. Aj keď folklór nám je obom blízky, na konzervatóriu študuje muzikálové herectvo a k folklóru sa už dostane len minimálne.

Ak by ste chceli a mali možnosť niečo na škole zmeniť, čo by to bolo? Máte nejakú predstavu, ako ju spraviť krajšou?

Spraviť školu krajšou ja sám nespravím. To musíme urobiť všetci. Rád by som bol, keďže ide o strednú školu, aby sa hlavne starší žiaci nevysmievali tým žiakom, ktorí chcú niečo spraviť, alebo niečo robia. Nepáči sa mi, keď niekto napríklad tlačí fúrik a ďalší pätnásti sa naňho pozerajú a smejú sa mu. Mali by sme si vážiť každé remeslo, každé povolanie, pretože nikto nikdy nevie, ako v živote dopadne. Určite by bolo dobre zmeniť správanie detí. Hlavne, aby mali lepší prístup k práci, lepší prístup k starším ľuďom a hlavne, aby sa zapájali do zveľaďovania školy. Lebo škola je takisto naša. Nie je ani školníkova, ani riaditeľova, je nás všetkých.

Vratko Mančuška
Foto: Peter Lupták