5. vydanie

Nový rok 2020 sa nezačal podľa očakávaní. Vo svete začal vystrájať nebezpečný nepriateľ, koronavírus. Denne sme počúvali správy o  množstvách obetí v Číne, avšak situáciu sme nebrali vôbec vážne. Bol to pre nás nejaký nadprirodzený jav, ktorý sme ale nespájali so strachom. Nie nadarmo sa hovorí: ,,Kto nezažil, ten nepochopí.“ Postupne sa vírus nalepil aj na niektoré európske štáty. Ale ani to ľuďom nezabránilo veselo cestovať po Európe a zbierať neviditeľných prenášačov. My ľudia sme jednoducho nepoučiteľní, konáme bezhlavo a bez premýšľania.

 Začiatkom februára sa objavil nepriateľ aj na Slovensku. Jediné, čo vtedy nás, študentov, zaujímalo, bolo, či sa zatvoria školy. A nebudeme si klamať, pretože to je práve to, po čom túžil skoro každý študent. Postupne mestá upadali do nekonečných priepastí, uzatvárali svoj život a ponorili sa do karantén. Pár potvrdených prípadov nákazy v hlavnom meste sa nieslo v kruhu preplnených obchodov, vystrašených ľudí robiacich si zásoby na takmer celý rok. Nikto nevedel, čo bude. Budúcnosť bola neistá. Zatvárala sa postupne jedna škola za druhou, nakazení pribúdali a ľudia zo štátu pomaly ubúdali. Celá krajina sa ponorila do hlbokej karantény. Zavesili nám na krk našu jedinú povinnosť, zodpovednosť. Vždy sa však nájdu nejaké tie výnimky vyčnievajúce z davu poslušnosti. Školy prešli na dištančné vyučovanie. Hodiny za počítačom spolu s online výučbami sa stali našou každodennou starosťou. Bola to ale naša jediná starosť.

V lete sa situácia na Slovensku trochu ustálila, hoci iné štáty na tom neboli až tak ružovo. Vyzeralo to, že život sa vracia do starých koľají. No septembrom a návratom do škôl sa začala predpovedaná druhá vlna koronavírusu. Prípady  v krajine začali rapídne pribúdať. Prísne hygienické opatrenia neboli schopné ochrániť ľudí a odolať sile vírusu. Korona sa na nás lepila z každej strany. Okres za okresom sa uzatváral a situácia na Slovensku sa opäť začala zhoršovať. Kritika a kruté urážky na účet vlády, petície študentov, to bolo jediné, čo ľudí zaujímalo. Namiesto zodpovednosti a súcitu voči tým, ktorí sú zodpovední za nás všetkých, ľudia prekypovali ,,obrovskou múdrosťou“. Otvárali ústa za každou zmenou a chrlila z nich nespokojnosť. Školy, obchody, kostoly a mnoho ďalších inštitúcií sa museli poddať vlne nových opatrení, ktoré mali zvýšiť šancu ochrany štátu a návratu do normálneho života.  Povinnosťou vlády bolo zaviesť opatrenia, ale čo z toho, keď sa vždy nájde človek, ktorý ich nerešpektuje? Tieto nariadenia boli častokrát opľúvané ľuďmi zo všetkých strán.

Ako ostatné školy, tak aj naša vstúpila do víru dištančného vyučovania. Študenti, sprvu šťastní, začali prichádzať na to, že to nebude také jednoduché, ako si mysleli. Počítače a internet, priatelia mladých, začínajú byť akýmisi putami, ktorými sme všetci zviazaní. Niektorým vyhovuje, že môžu prespať celý deň, iní sú zaplavení úlohami a nevedia, čo skôr. Učitelia sú zavalení správami od nespokojných študentov. Ale tak ako v škole, aj na vyučovaní cez internet sa zohľadňuje zodpovednosť ku svojim povinnostiam. V škole sa vždy nájde zmes ulievačov, ktorým je všetko ukradnuté, špekulantov, ktorí využijú vedomosti spolužiakov a vyhnú sa online hodinám. A potom sú tu poctiví študenti, ktorí posielajú úlohy načas, zúčastňujú sa online hodín a plnia si svoje povinnosti do poslednej bodky.

Koronavírus nám vzal každodenný život. Je možné, že svet už nikdy nebude taký ako kedysi. Z každej strany sa na nás valia médiá, sme ovplyvnení informáciami. Sme vlastnými obeťami. Svet sa vznáša na prahu ľudskej nezodpovednosti a nespokojnosti. Naša budúcnosť je len v našich rukách. Zvaľovaním viny na iných tento boj nevyhráme. Niekedy stačí len myslieť, myslieť rozumne a zvážiť každý svoj krok. Len keď bude celý svet kráčať jedným a tým správnym smerom, porazíme akéhokoľvek nášho nepriateľa.

Benita Belicová

Komiks Maťa Vaculu