V rámci štvrtkovej exkurzie, ktorá bola prínosná nielen pre naše „maturantské“ vedomosti, sme sa spolu s pani riaditeľkou oboznámili s príbehmi a osudmi detí, z ktorých existencie sa častokrát vymedzujeme. Sme my a potom sú oni. My máme vlastnú izbu, oni sú radi, že majú svoju posteľ. My vlastníme najnovšie vymoženosti, oni sú radi, keď si môžu vypočuť pesničku. My máme vždy za kým prísť, ich jedinou spojkou s okolitým svetom sú dozerajúci vychovávatelia. No môžu si za to sami, nie? Zavretí v zovretí tohto sveta sme zistili, že akosi strácame vôľu pochopiť tých, ktorých správanie je pre nás hrozbou, napriek tomu, že náš úsudok častokrát nesiaha ďalej od povrchu. Keď sa povie bezbrannosť v spoločnosti, mnohí si určite predstavia práve deti. Deti, ktoré sú minimálne prvých 14 rokov života úplne závislé na svojich rodičoch. Deti, charakter a osobnosť ktorých, viac ako čokoľvek, ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastajú. A my i napriek tomu bez empatie pritakávame, že 12-ročný chlapec, závislý na drogách, patrí do výchovného zariadenia, a že si tam zaslúži byť. Čo tak si ale položiť otázku, odkiaľ asi 12-ročné dieťa vzalo drogy, keďže sa nezvyknú len tak povaľovať na zemi a ani nerastú na stromoch. Tak čo s tým teda urobíme?

Pravdou je, že neznalosť zákona neospravedlňuje nikoho z nás. Práve to bola ústredná myšlienka našej úvodnej hodiny právnej problematiky na seminári z občianskej náuky. Možno by sme ale mali dbať viac na ochranu tých, ktorí sa pred hrozbami a nástrahami sami ochrániť nevedia, poskytnúť študentom viac možností zažiť v praxi to, čo sa na hodinách učia, ako aj zaručiť, že sa zákon stane skutočne dostupným pre všetkých bez rozdielu. Pretože nie sme my a oni, všetci sme spolu, aj keď máme niečo, čo deťom v týchto zariadeniach bolo odopreté, či už vlastným zavinením, alebo dôsledkom chýb iných.

                                                                                                                                                                                      Tereza Nemcová