V poslednom období veľmi intenzívne vnímam stereotypy strašidelných rozmerov,  do ktorých sme upadli, čo myslím obrazne i priamo. Bojíme sa snívať, dvíhať hlavu do výšin a nechávať sa hriať lúčmi slnka. Rovnako sa stránime i zašpinenia si prstov kyprením zakonzervovaných názorov. Nemáme sa kam posúvať. Ťažko sa nám vstáva a ťažko zaspáva. Žijeme v lenivosti, chamtivosti a nudnej rutine, ktorej nepomáhajú ani povzbudivé slová šepkané odrazu v zrkadle. Ak si to neuvedomujete, čo je vysoko pravdepodobné, tak berte prosím toto ako jasný znak, ako budík s nepríjemnou melódiou, ktorý však nemôžete bez následkov ignorovať. A tak sa pýtam, viete, čo nám dnes chýba? Ach, keby to len nebolo také jednoduché. Chuť žiť. Chýba nám chuť žiť, ktorú sme tak dávno vplyvom všetkého, čo na seba nechávame vplývať, stratili. Život sa nám javí len ako očakávanie smrti, zatemňujúc všetko okolo nás. Popri tom, ako dennodenne hodnotíme životy iných, zabúdame na ten svoj, najdôležitejší. Keby nám bol ale tento život v sekunde odobratý, možno by sme si konečne uvedomili jeho skutočnú cenu. „Chcem žiť, prosím,“ dralo by sa nám v takej chvíli na jazyk, „sľubujem, že chcem naozaj veľmi žiť. Budem žiť. Budem chcieť žiť aj naďalej. Vždy, každý deň!“ Prosím, nenechajme to zájsť až takto ďaleko. Pretože vtedy už darmo budeme prosiť.

Žite!

Drahí maturanti, žite naplno nehľadiac na maturitné skóre, pretože sa kvôli nemu Zem neprestane točiť. Drahí profesori, žite naplno nehľadiac na nápor povinností, pretože to, čo robíte, má zmysel. A nakoniec drahí študenti, žite naplno nehľadiac na počet materiálnych statkov, život samotný má totiž oveľa dôležitejšie hodnoty.

Príjemné čítanie!

Tereza Nemcová