17. vydanie

„Ahoj,“ povedala som, keď si sadal na moju posteľ. Bol v zhrbenej polohe.

„Ahoj,“ povedal unavene a chytil ma za ruku.

„Ako sa máš?“

,,Fajne,“ odpoviem a zdvihnem ruky a chytila som sa za hlavu, „až na tieto drobnosti.“

Smutne sa pousmeje.

„A ty?“ pohladila som ho po ruke.

„Ach,“ vzdychol, ovisol plecami ešte viac a zalesknú sa mu oči.

Ja sa posadím a pohladím ho po líci. On si oprie hlavu o moju ruku, zatvorí oči a z pravého oka sa mu vykotúľa slza.

„Och,“ povedala som a roztiahla som ruky do objatia, on sa doň ponoril a v tichosti vyronil slzy.

Pohladila som ho po vlasoch. Takto zostávame dlhú chvíľu, až sa normálne posadil zase vedľa mňa, stále ma držal za ruku.

„Čo bude so mnou?“ spýtal sa. 

Nevedela som, ako mám odpovedať, tak som ho len pohladila po ruke a spýtala sa: „Čo si mi chcel predtým povedať? V aute?“

„Len to, že sa moja... moja matka...rozhodla s ním rozísť. Ale čo je teraz na tom, keď skončím v sirotinci a...“ A zas mu vyšla slza.

„Dobre,“ povedala som a pohladila ho po ruke, „musíš sa upokojiť. Dáme to spolu. A ja ťa do nijakého sirotinca nepustím! Kto mi bude robiť naďalej svoju legendárnu pajlu?!“

Zasmial sa. To je dobré znamenie.

„Naozaj ma nechceš pustiť preč len kvôli pajle? A to si hovoríš kamarátka?“ A je späť.

„Ale naozaj,“ povedal a posmutnel, „už mi chýba.“

„Bude to dobré,“ povedala som. „Viem, že ti je mizerne, ale myslíš si, že toto by chcela od teba tvoja matka? Aby si za ňou celý život smútil a zničil si ho kvôli nej? To by chcela?“

„Nie...,“ povedal tíško a vypadla mu slza.

„Prepáč,“ povedala som, „ale čo si povedal?“

„Nie,“ povedal trochu hlasnejšie, ale nebolo ho dobre počuť.

„No,“ povedala som a rozhodila rukami. Poriadne to zabolelo. „Viem, že ti je z toho smutne, že sa ti zatemnila myseľ a myslíš na ňu, že teraz bude všetko temné, po tom, ako ťa opustila, ale nemôžeš to nechať len tak, aby sa ťa to pohltilo. Musíš touto etapou života prejsť. Ale nie sa ňou totálne pohltiť!“

Počas môjho rozprávanie sa neprítomne pozeral na stenu vedľa mňa.

„Máš pravdu,“ povedal o niečo hlasnejšie.

„Prosím?“ spýtala som sa.

„Máš pravdu!“ myklo ma, pretože to povedal hlasnejšie, ako som čakala.

„Nepočuješ?“ spýtal sa.

Ja som prikývla.

„To naozaj?“ vypleštil na mňa oči a chytil ma za líce a pohladil ho.

„Na pravé,“ prikývla som a ukázala naň.

„Dá sa to napraviť?“ spýtal sa ustarostene.

„Nie,“ povedala som so zármutkom. „Dr. Carther povedal, že by to bol zázrak.“

„Och, myšička moja,“ povedal. Mne sa rozlialo príjemné teplo po tele. Myšičkou ma už nenazval hrozne dávno. Naposledy, asi keď sme sa druhýkrát stretli.

Išli sme sa von bicyklovať. Ja som na ceste narazila na jamu a spadla. Odrela som si poriadne koleno, ešte stále mám z toho jazvu. On sa pri mne zastavil, zliezol z bicykla a kľakol si ku mne: „Nabudúce si dávaj väčší pozor, myšička.“ Pamätám si, ako to povedal.

„Na tej nehode mi niečo nesedelo,“ povedal.

„Prečo?“ spýtala som sa.

„Keby sme sa zrazili  s autom, tak by to neznelo predsa tak duto,“ odvetil.

A vtedy sa niečo stalo. Ako keby som sa premiestnila na to miesto v aute, kde som sedela pred haváriou.