Po oficiálnej časti prišla tá divokejšia. Každú jednu slzu, ktorá pomaly stekala po lícach dojatých akademických duší, nahradilo rovnaké množstvo cukríkov. Táto „tradícia“ nám navodzuje pocit spolupatričnosti, aj keď o tom častokrát ani netušíme. Všetko sa to skrýva za detské hašterenie o cukríky na zemi. Možno práve preto nás takto uplácajú, aby odtrhli pozornosť zo svojich zmätených tvárí. Pretože ani sami neveria, že už je koniec. Roky driny strávené na gymnáziu sú na konci. Tento týždeň vstúpia do našej školy poslednýkrát ako jej žiaci a odídu ako mladí ľudia s otvorenou budúcnosťou.

Ani tento rok maturanti nesklamali a prihovorili sa nám prostredníctvom krátkych odkazov a spomienok na spoločné chvíle.

 

Natália Kortišová za triedu oktáva:

Osem rokov - zdá sa to ako dlhá doba, no nám to preletelo rýchlejšie, ako sme sa nazdali. Z 11 – 12 ročných bláznivých detí sme vyrástli na 18 – 19 ročných cieľavedomých dospelých ľudí, plných odhodlania. Na začiatku nás bolo 29, na konci 16. Aj keď sme nikdy neboli najlepší príklad triedneho kolektívu, naučili sme sa držať spolu - hlavne keď sme chceli preložiť písomky na iné dni . Naším mladším spolužiakom by sme odkázali, že aj napriek tomu sme si medzi sebou našli kamarátstva, vďaka ktorým sme sa navzájom posúvali vpred, podporovali sa vo všetkom, boli tu pre seba, keď niekomu nebolo najlepšie, cez prestávky napĺňali triedu smiechom, ale hlavne boli jedným z dôvodov, prečo sme sa každé ráno tešili prísť do školy. Koncoročnými výletmi sme prešli od našich Vyšných Valíc a Bratislavy po Viedeň, Budapešť až Poľsko, ktoré sme túžili navštíviť dlho a vďaka našej priebojnosti sa nám to podarilo. Ďakujeme hlavne našej triednej profesorke Erike Kuszovej, ktorá nám bola nielen učiteľkou školy, ale aj života, a taktiež bývalej triednej profesorke Veronike Czikóovej, ktorá nás naučila disciplíne. Štvrtý ročník ubehol ako týždeň, a preto by sme mladším spolužiakom odkázali, aby si viac vážili svojich učiteľov, spolužiakov a hlavne rodičov, nehádali sa za banality, ale hľadali spoločné riešenia, rozmýšľali stále do budúcnosti, a tretiakom aby si prípravy na stužkovú a samotnú stužkovú vychutnali čo najviac, ako sa len dá.  

 

Spoločnými silami za 4.A:

Štyri roky sa zdajú ako veľmi krátky čas, ale je to obdobie, ktoré nás naozaj zmenilo. Nikdy nezabudneme na to, ako sme kráčali do novej triedy, aj keď nie všetci sme hneď trafili do tej správnej, medzi nových spolužiakov a učiteľov. Za tie štyri roky sa z nás stal výborný kolektív, ktorý dokázal v každej situácii nájsť aspoň štipku humoru. Síce triedna na nás občas musela zvýšiť hlas, ale o to lepší bol konečný výsledok. Keď nás nestrašili skupinové projekty, Peťa nenápadne vytiahla cesnačku z bufetu, ktorej aróma sa v triede vznášala ešte ďalšie dve hodiny. Naše prestávky sme si často krátili speváckymi vystúpeniami našich chlapcov – ich talent určite ocenili aj okolité triedy a kabinety. Ale najväčšiu radosť, hneď po odpadnutej poslednej hodine, nám vedela vyčarovať bufetárka Ivetka s jej legendárnymi hotdogmi. Boli to roky plné výziev, zábavy, absurdných situácií aj nezabudnuteľných momentov.

 

Laura Chovancová za 4.B:

Sme rôznorodá trieda. Každý z nás je úplne iný, a možno práve v tom bolo to čaro. Niektorí vynikajú v športe, iní v improvizácii, ďalší nás vždy rozosmiali nečakanou hláškou, ktorá zlepšila deň aj na tej najnudnejšej hodine. Spomíname si na výlet na Muráň s naším prvým triednym. Prežili sme ho hneď niekoľkokrát, a predsa sa nám spätne javí ako výnimočný. Dnes by sme si ho možno aj radi zopakovali. Neskôr prišla zmena, no rýchlo sme pochopili, že naša nová triedna pani profesorka sa stala niečím viac, než len vyučujúcou. Spolu s ňou sme zažili nádherný výlet do Budapešti, ktorý si budeme navždy pamätať. Niekedy sme jej asi poriadne zdvihli tlak, ale jej trpezlivosť, ochota a starostlivosť nám dali veľa. Štyri roky ubehli neuveriteľne rýchlo. A hoci si niekedy hovoríme „konečne“, vieme, že v tejto škole nechávame kúsok seba. A rovnako tak si ona navždy ponesie kúsok nás.

 

A Bereniké Borosová za 4.C:

Naše zážitky ostanú vždy s nami. Od lanového parku počas nášho prvého spoločného výletu v Szilvásvárade, kde sme si takmer polámali krky, až po posledný výlet v Budapešti na plavbe po Dunaji, keď sme už pomaly každého privádzali do šialenstva naším spievaním. Spomíname na ne stále. Na náš nezabudnuteľný stužkový večierok, na ktorý – dúfame – pani profesorka ešte dlho bude spomínať a bude o ňom rozprávať ďalším ročníkom, sme ozaj hrdí.
A, samozrejme, na množstvo našich dobrodružstiev, o ktorých radšej teraz pomlčím, pretože niektoré veci je predsa len lepšie nechať ako tajomstvo. Odteraz už nebudeme viac počuť: „Ty si sa tiež neučil?“ alebo „Zájdeme po škole niekam?“ Čakajú nás ťažké dni – maturita, prijímacie skúšky – a neznáma cesta, ktorú nazývame život.
Ale nech sa už vydáme každý iným smerom, toto miesto – táto škola – nás navždy bude spájať. Pretože práve tu sme sa naučili, že robiť chyby nie je koniec, ale začiatok.
Že vždy bude niekto, na koho sa môžeme spoľahnúť, a že skutočná sila sa neskrýva v hlasných slovách, ale v nezištnosti a čestnosti.

Našim maturantom srdečne ďakujeme a držíme im palce. Aby aj naďalej robili našej škole len to najlepšie meno. Týmto by sme sa tiež chceli osobitne rozlúčiť aj s našimi dvomi redaktorkami, ktoré prispievali do Gymkovín a svojou tvrdou prácou obohacovali nielen naše noviny, ale aj kultúrny život na našej škole. Reč je o Laure a Naty, ktoré nám budú v redakcii určite chýbať. No my dúfame, že skúsenosti, ktoré u nás nazbierali, rozumne využijú, a veríme, že o nich ešte budeme veľa počuť.

Nina Bíliková