12. vydanie

„Mojou najväčšou tvorivou inšpiráciou je rodina a miesto, kde som vyrastala. Pochádzam totiž zo Žiaru nad Hronom a veľkú časť detstva som trávila práve u starých rodičov na samote, ktorá sa volá Laziny,“ opisuje Kika. Vo svojej poviedke vykresľuje každodenné radosti, smiech, medziľudské vzťahy, lásku a šibalstvá, ale aj čaro prírody Žiarskej kotliny.  „Jedným z mojich koníčkov je čítanie. Práve tak sa mi podarilo natrafiť na pojem ,,magický realizmus". Ide o žáner, v ktorom sa magické prvky prelínajú s každodennosťou, čo pekne zachytáva podstatu poviedky. Hlavnou hrdinkou je v nej moja starká a jej zážitky či výmysly. Takmer všetci moji známi už poznajú príhodu o tom, ako starká utekala pred medveďom, hoci sa ukázalo, že to bol ťažný kôň, ako si veľmi neodborne nasadila zubnú protézu naopak alebo ako uháňala dolu kopcom cez dedinu v kostýme ježibaby. Všetko sú to udalosti, v ktorých človek dokáže nájsť čosi magické, pretože, kto by už len niečo také vymyslel.
A predsa je to realita.“ Poviedka údajne vznikla úplne náhodne, vraj Kike na inšpiráciu stačil jeden telefonát so starkou. „Vždy sa snažím vyjadriť, aké sú pre mňa Laziny dôležité, dať do svojej tvorby cit a hlavne lásku k mojim blízkym, zobraziť dedinský život a možno i v niekom vyvolať spomienky na detstvo a na prázdniny u starých rodičov. Je totiž dôležité milovať, spomínať a hlavne snívať. Pretože každý z nás si môže nájsť svoje miesto magického realizmu,“ dodáva.

Bolo obyčajné letné ráno, v tichej dolinke sa ozýval len spev vtáčikov. Ako každý rok, i tieto prázdniny som trávila u starých rodičov v Lazinách, v malej samote na okraji lesa. Hoci susedia stále tvrdo spali či spokojne raňajkovali v záhradke, v dome Pulišovcov bolo rušno už od šiestej. Ako by aj nie. Naša rodina mala na konte mnoho podivuhodných ,,dobrodružstiev“. Jedným bol útok husi na moju 25-ročnú tetu, ktorá to potom u lekára zakamuflovala – povedala mu, že spadla. Kto by už uveril, že ju tak doriadila hus. Niekto by si poklepal na čelo, iný by v tom videl alkohol či drogy. Starká si raz nasadila protézu naopak. S podozrením, že sa starkej čosi stalo z ďasnami uháňala so starkým do ordinácie zubnej lekárky. Až tam starká zbadala, čo urobila a uprosila doktorku, aby starkému nič neprezradila. Predsa len, do Lazín to z ordinácie bolo dosť ísť pešo...

    Človek si možno myslí, že ho nič neprekvapí, avšak, každé jedny prázdniny strávené v Lazinách ma vyvedú z omylu. Podľa mňa to nie je v ľuďoch, ale v tom prostredí. Zrejme má na ľudí zvláštny vplyv.

      V nedeľu sa vždy vyváralo a pieklo. Starká veselo poskakovala v kuchyni a pripravovala polievku. Starký sedel v obývačke a spokojne jedol raňajky. Sledoval reláciu v televízii – akýsi rozhovor so známym záhradkárom. Čoskoro sa k nemu pridala i starká, nesmierne ju zaujala debata o štepení ovocných stromčekov.

      ,,A tento prečo sedí chrbtom...“ čudoval sa starký.

      Nechápavo som sa pozrela raz na neho, raz na starkú.

     ,,Starký, veď to je krík,“ prstom som ukázala na obrazovku. Starký prižmúril oči, no moje tvrdenie sa mu akosi nepozdávalo. Videl len machuľu v tvare gule, nuž si myslel, že to je niečia hlava.

     ,,Donesiem ti okuliare,“ riekla som a zmizla som za dverami.

     ,,Miňo, to si až taký slepý?“ prehodila starká.

     ,,A ja som sa čudoval, prečo má také kučeravé vlasy...“

     Starká pokrútila hlavou: ,,Dosť už, rozum sa ti z toho televízora múti. Zavolaj radšej Mariána na kávu.“

      Ujo Marián, tiež svojrázna lazinská postavička, bol náš sused. Sem-tam sa zvykol zastaviť a porozprávať nám svoje príhody. So starkým pili kávu najradšej vonku pri studničke za domom. Lavička tam stála už len silou vôle, no i tak to bolo najlepšie miesto na ranné či poobedňajšie debaty. Spoločnosť im robila, teraz pokojná, ináč dosť agresívna hus Žofia a trojica sliepok s kohútom.

    ,,Či mi on ale minule šrouby neukradol. Zdalo sa mi aj, že mi čo-to pomizlo,“ zamyslel sa starký.

    ,,Veď som sa ho ja aj pýtala, či voľačo nevzal. Očká mu len tak klamstvom hrali.“ Napriek tomu, že si ujo rád kadečo ,,požičal“, vychádzali sme s ním dobre a vždy sme sa radi pozhovárali.

     Po chvíli sa v obývačke objavila Zuzka, moja krstná mama: ,,Radšej uja nevolajte, teta Baranová má prísť.“  

      Teta mala už osemdesiat rokov. Keďže bola moja starká krajčírka, dala jej skrátiť sukňu. Vraj jej bola akási pridlhá. Povedala, že sa zastaví pred obedom.

      ,,Jááj, tetka Baranoje. Aj som na ňu zabudla...“

      ,,Veď som ju ja dávno nevidel,“ skonštatoval starký. Teta už veľmi nechodila do dediny. Niekedy sa ale vydala na krátku prechádzku po Lazinách, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Nechcela sedieť doma, predsa len, dobre jej padlo, keď sa raz za čas prešla popri lese.

     ,,No, už sú aj ony ako vytrasená Detva,“ riekla starká smutne, ,,teta veľmi schudli.“

     ,,Pravda, voľakedy mali veľa síl...“

     ,,Jejda, ako sa ma ony raz zľakli...“ napadlo starkej, ,,keď ma Kristínka namaľovala týma somarinama. Chúďa teta, veď som ja ako mátoha vyzerala.“

     Všetci sa pozreli na mňa. Samozrejme, keď som bola malá, snažila som sa starkej urobiť mejkap. Mala som však len štyri roky. Pamätám si, že som starkej na hlavu popripínala farebné sponky, obočie som jej natrela načierno, ústa a líca načerveno. Linka sa jej rozmazala, pod očami vytvorila veľké tmavé kruhy. Náhodou ale prišla na návštevu teta Baranová, div sa preč nerozbehla, keď starkú zbadala.

     ,,Ale si ma to skakardila,“ zasmiala sa starká spomínajúc na niekdajší kozmetický salón, ktorý sa nachádzal v našej obývačke.

    ,,A keď si sa za tú ježibabu prezliekla...“ nadhodila som. Všetci sa hromadne zasmiali. Akurát boli fašiangy. Starká so sestrou, tetou Oľou sa rozhodli, že budú mať najlepšie masky zo všetkých. Nuž, starká sa prezliekla za strigu z Mrázika a teta za medveďa. Aby toho nebolo dosť, obe si obuli kolieskové korčule a pustili sa dolu kopcom až k obecnému úradu, kde sa celá slávnosť konala. Teta Baranová práve kráčala domov, no keď popri nej preleteli ježibaba na metle s medveďom za chrbtom, myslela si, že je pomätená. Tí, čo sa fašiangov nezúčastnili, ju presviedčali, že si len ráno viac vína do pohára naliala.

    ,,Tu si každý robí to, čo chce,“ skonštatoval starký krútiac hlavou.

    ,,Kristínka, nechceš wifi?“ riekla starká onedlho. 

    ,,Čo?“ nerozumela som.

    ,,Tú polievku. Kúpila som ju dnes v obchode.“

    Keď starká prišla z komory, zistila som, že tá ,,wi-fi“ je vlastne vietnamská polievka vifonka. Zasmiala sa, preto som jej ešte pripomenula aj to, keď so mnou chcela ísť na ,,kigbug“. Po dlhom pátraní sme prišli na to, že mala na mysli kebab.   

     O chvíľu zazvonil starkého telefón, ktorý prerušil našu zábavu.

    ,,Prosím?“ zakričal starký. To už starká zatvárala dvere a čosi si šomrala popod nos.  

    Starký mal pri telefonovaní tendenciu rozprávať prenikavo silným hlasom. Zrejme si myslel, že ho druhá osoba nepočuje. S ujom Mariánom však viedol raňajšie rozhovory cez okno. Čudujem sa, že sa susedia nesťažovali. Slnko nevyšlo ešte ani na obzor a dolinou sa už ozývalo: ,,Markóóó!“

    Keď echo ustalo, prišla odpoveď: ,,Miňkóóó!“

     Bolo to však pomerne komplikované, pretože obaja poriadne nepočuli. Každý ako-tak počul len na jedno ucho. Dohromady to boli dve, ale na ich čiastočnej hluchote to nič nemenilo. Častokrát kričali, nerozumeli jeden druhému, a preto trvalo veľmi dlho, kým sa na niečom dohodli. Starká niekedy starkého podpichla a hovorila čosi o komunikačnom šume.

    ,,Idem švagrovi pomôcť, majú nejaký problém s elektrikou,“ zahlásil starký, vzápätí vzal svoju elektrikársku tašku a pobral sa na odchod. Onedlho sa zvrtol na päte. ,,Nechoďte na balkón. Sú tam osi. Niekde majú hniezdo. Keď prídem, vyženiem ich.“

     Starký krívajúc nasadol do auta a čoskoro zmizol za najbližšou zákrutou. Obed bol už takmer hotový, poludnie sa blížilo. Teta Baranová však ešte neprišla. Starká si teda z ničoho nič zmyslela, že sa ôs zbaví sama. Všetci sme sedeli v obývačke o ničom netušiac. Znenazdajky sa však objavila, zo spálne prišla vyobliekaná v handrách od výmyslu sveta. Oblečené mala dve vetrovky, na rukách žlté záhradkárske rukavice, na hlave čiapku. Aby ju osi nepoštípali, na tvár si šatkou uviazala staré drevené sito na preosievanie múky. Na nohy si natiahla troje hrubé ponožky a kapce, aby sa jej neušlo ani jedno žihadlo. Vystrojená do akcie sa pobrala na balkón, cestou si vzala aj metlu. Ja, malý brat a Zuzka sme ju sledovali s vyšpúlenými očami, nenachádzali sme slová. Nuž sme len sledovali, ako takto odetá vyšla von. Jediné, čo mi v tej chvíli napadlo bolo, ako by sa starký zlostil, šomral a neprestajne opakoval svoju obľúbenú hlášku: ,,Tu si každý robí, čo chce...“

      A starká by s istotou zahlásila: ,,Miňo, ty si smiešny.“

    Starká sa pomaly vytackala na balkón, v toľkých bundách sa ledva prepchala cez úzke dvere. Skrz veľké sito nevidela skoro nič. Počula len silný bzukot, sem-tam zazrela, ako okolo nej preletela osa. Pomyslela si: ,,To je ako z hubami, keď je jedna, bude viac...“

    Sledovala, odkiaľ osi prichádzajú, kráčala potichu a obratne. Keď hniezdo konečne zazrela, ozval sa hlas starenky: ,,Ľudkááá! Si doma?“

    Starká vystrčila hlavu spoza kovového zábradlia, vo svojej kukle vyzerala, akoby na kohosi číhala. Teta stála pri bráne, no v momente zbledla.

    ,,Prepánajána,“ zhíkla, ,,Ľudka, to si ty? Čo to robíš?“ Teta sa zatackala. Bola by aj spadla, avšak, oprela sa o svoj bicykel a ako-tak udržala rovnováhu.

    ,,To nič tetka, ja tu len osi vyháňam.“

    ,,No, prídem ja radšej inokedy,“ riekla teta a pobrala sa na odchod. Stále však bola v menšom šoku. Predsa len, starká vo svojom obleku vyzerala nanajvýš zvláštne. Tetke Baranovej by v tej chvíli asi nikto nevyvrátil, že bosorky neexistujú.

    ,,Ale nie, veď poďte tetka, kytlu už máte hotovú. Poďte si ju oprobovať. Aj pampúche som upiekla.“

    ,,Ale idem ja ta, prídem zajtra.“ Skôr, než stihla starká niečo povedať, teta vysadla na bicykel a odišla. Zdalo sa však, že si čosi mrmle popod nos. Nebola by prvou osobou, ktorá si možno myslela, že je naša rodina bláznivá. Zároveň som jej ale nezávidela, že sa musela mojej starkej zľaknúť až trikrát. Raz prišla, keď bola starká nepodarene namaľovaná, neskôr ju zazrela ako ježibabu a dnes sa jej ukázala v podomácky vyrobenom skafandri. Ten však svoj účel splnil. Ani jedna osa jej neuštedrila žihadlo.