16. vydanie

A ako to vyzerá medzi našimi študentmi? To sme sa ich opýtali prostredníctvom ankety v rámci Dňa zdravej výživy.  Okrem anketových lístkov, ktoré žiaci vypĺňali, trieda 2.B s pomocou pani profesorky Beáty Kamenskej  pripravili pre školu zdravé občerstvenie. Do papierových pohárov nakrájali rôzne druhy ovocia a takéto vynikajúce zdravé desiate ponúkali vo vestibule školy počas veľkej prestávky. Každý si mohol zobrať ľubovoľné množstvo.

Do ankety sa zapojilo 108 študentov. Tí sa mali  možnosť vyjadriť  k desiatim otázkam ohľadom zdravého životného štýlu.

Vďaka študentom, ktorí sa ankety zúčastnili, sme zistili, že až 93,86% študentov sa stará o svoje telo a 75,96 % študentov preferuje čistú vodu pred sladenými nápojmi.  Medzi zaujímavý údaj patrí, že až 80,74% preferuje ovocie a zeleninu pred fast foodom a 85,77% berie výživové doplnky, ktoré im pomáhajú posilňovať imunitu.

Spracované výsledky ankety vám prinášame v grafoch.

Kiara Povinská

Prečo mladí odchádzajú? Všetci si myslíme, že odpoveď poznáme - situácia je nepriaznivá, chcú zbierať skúsenosti, chcú si zarobiť viac, ako by dokázali tu... No je odpoveď naozaj taká jednoduchá? Som asi jedna z mála, ktorá síce chce precestovať celý svet, no vždy budem mať túžbu vrátiť sa späť.

Myslím si, že riešenie tohto problému, ktorý sa čoraz viac dostáva do povedomia, nemusí byť také zložité. Mladých ľudí treba v prvom rade niečím zaujať, motivovať ich a vzbudiť v nich rovnakú túžbu, ako mám ja. Domov bude vždy domovom. Mnoho mladých si neuvedomuje, že aj keď nie je úplne všetko podľa našich predstáv, budúcnosť je aj v našich rukách. Sami stojíme za tým, kde budeme stáť o desať, dvadsať, tridsať rokov.

Áno, slová sa píšu celkom ľahko a ani sama neviem, aké náročné akékoľvek zmeny k lepšiemu môžu byť. Verím však, že nie som sama, viem, že aj keď nás možno nie je takých veľa, dokážeme niečo urobiť, zvládneme si vytvoriť domov tam, odkiaľ chcú iní odísť. Tieto vety by som ešte minulý týždeň písala asi len z donútenia. No teraz sa môj pohľad zmenil a ďakujem za túto príležitosť. Dúfam, že možno naozaj nie som sama, ktorá ‘horí’. Veď keď horí jeden, zapáli aj ostatných.

Nina Bíliková

No čo ak je toho viac? Nemyslím na písomky, skúšania, učenie... Čo ak je toho viac, čo môžeme počas školského roka zažiť? Nadväzujeme nové kamarátstva, spoznávame nové veci, robíme zásadné rozhodnutia a možno aj konečne hráme pingpong s ostatnými. Je zvláštne, ako rýchlo ten čas beží. Na školských chodbách miznú známe tváre, ktoré sa tam ešte prednedávnom prechádzali. Prichádzajú nové a ja sa len zamýšľam, odkiaľ sa tu vzali. A my ostatní dospievame, meníme sa. Bez ohľadu na to, či už sme zarytí gympláci alebo len nováčikovia, každý si zaslúžime prežiť zaujímavý rok plný srandy, ale aj poznania. Všetkým vám želám úspešný nový školský rok a aby ste vždy mali čas pristaviť sa pri novom článku.                                                                         

Ďakujeme. Vaše Gymkoviny

Nina Bíliková

Jade a Akadémia ohnivého Fénixa - 2. časť

Pamätám si tie svetlá, pišťanie kolies, veľký úder do niečoho a vodu v aute. Krik Kate sa odrážal v aute a miešal sa s Matthewovým. Potom ma niečo silné udrelo do hlavy. Pocítila som slanú vodu oceánu v nose a omdlela som.

Počujem hysterický hlas mojej tety, aj keď trochu slabšie ako zvyčajne.

,,Ako to myslíte, že nebude vedieť počuť na pravé ucho?“

,,Ten úder do skaly jej poškodil ušný  nerv...,“ povedal hlbší hlas a ja som začula mamin vzlyk.

,,Musíte sa upokojiť, pani Spancerová,“ povedal ten hrubší hlas.

,,A bude sa na to vedieť kúpiť strojček?“ spýtala sa teta.

,,Nemyslím si, ten nerv je taký poškodený, že by bol zázrak, aby naň zase počula, je mi to ľúto,“ povedal.

Moja teta začala srdcervúco plakať, a tak som ledva otvorila oči, lebo som nevládala ďalej počúvať.

Naskytol sa mi pohľad na nemocničnú izbu. Bola presvetlená  umelým svetlom z lustra. Mala odtieň príjemnej mentolovej zelenej farby, dve skrine (jedna na knihy, druhá na oblečenie), jeden stôl a dva nočné stolíky. Boli bielej farby a mali na sebe položené dve lampy v tvare srdca. Taktiež som videla na stojaceho staršieho doktora, ktorý mal hnedé, trošku už šedivé vlasy, okuliare na nose a zvláštne svetlomodré oči. Držal v ruke dosku s papiermi. Mal na sebe biely plášť a na ňom menovku: Dr. Carther. A videla som aj moju uplakanú tetu sediacu na stoličke. Keď teta zbadala, že som hore, tak sa ku mne hneď vrhla a začala ma stískať.

,,Au!“ povedala som, pretože ma bolelo celé telo.

,,Ježiši!“ zvolala teta a rýchlo sa odsunula. ,,Prepáč!“

Ja som iba pokrútila hlavou. Pozrela som sa na ruky, ktoré ležali bezvládne po mojich bokoch. Boli celé od modrín. Och, nie.

,,Kde sú Matthew a Kate?“ spýtala som sa.

,,Pán Matthew to prežil, už je hore,“ povedal Dr. Carther, ,,ale pani Kate to neprežila.“

To nie!

,,Prosím?“ povedala som a ucítila na svojich lícach slzy, ktoré mi zotierala moja teta. Ona tiež plakala.

Dr. Carther niečo povedal, ale ja som ho nepočúvala. Kate zomrela! To znamená, že Matthew sa stáva sirotou. Och, Matthew.

Doktor niečo povedal, ja som len prikývla a on odišiel. Teta ma chytila za líce a pohladila ma.

,,Si v poriadku?“ spýtala sa trasľavým hlasom.

Prikývla som, na nič iné som sa nezmohla.

,,Och,“ povedala a objala ma. Ja som jej objatie opätovala.

,,Čo bude s Matthewom?“ spýtala som sa potichu.

,,Neviem,“ vzlykla.