Našu striebornú expedíciu sme pod názvom tímu Trvalky začali v Šiatorskej Bukovinke, kde nám tep poriadne stúpal. Nezastavilo nás nič, ani výstrahy niekoľkých búrok, veď Trvalky obchádzajú búrky ako zlé známky. Prvý deň sme boli ešte svieži, na Mačacej sme stretli vzácne jašteričky, pod Šomoškou doplnili zásoby vody a na hrade sme boli, ani sme sa nenazdali. Po preskúmaní kamenného mora a vodopádu sme pocítili hlad. Pyšne sme vybalili bagety a ihneď na nás spadli tri kvapky. Vyhodnotili sme situáciu a skryli sa do hradu, pršať, samozrejme, nepršalo.
Nabití energiou putovali sme ďalej bez najmenšieho zaváhania. Nechceli sme sa priznať, ale áno, trošku sme zmokli aj my, teda naše pršiplášte počas prechodu hustým lesom, takže to sa ani nepočíta. Pán profesor Lajgút pred nami utekal celú cestu, možno preto, aby sa nám mohol vysmievať, že on nezmokol, a aby nás sa checkpointe vystrašil tak, že aj s 20-kilovými batohmi sme sa rozutekali. Verím, že Dávid mal sprej na medvede už odistený. Výhliadku sme si nechali na koniec a za odmenu sme sa napásli lesnými jahodami. Nadšenie po príchode do táboriska sa dalo krájať, no nevydržalo nám dlho, keď nás pán profesor vyhodil z kempingu na lúku medzi ovce. Predsa sme neprišli na wellness nie? Postavili sme stany, uvarili instantné cestoviny na variči a viedli nekonečné konverzácie, až kým sme neodpadli do spacákov. Noc bola divoká:). Nám dievčatám najskôr niečo narazilo do stanu, pravdepodobne to bola mačka, ale chlapci aspoň zistili, aké silné máme hlasivky. Okolo druhej začalo hrmieť a sekundy medzi hromom a bleskom sme počítali, kým sme neusúdili, že je najvyšší čas sa pobaliť a skryť sa do altánku. Tam sme prečkali búrku, ktorá neprišla a vrátili sa vyvetraní do stanov. Ráno sme pokračovali na vrch Monika. Išlo sa nám celkom ťažko s tým, že ešte nejdeme domov, každý do svojej pohodlnej postele. Uprostred Moniky, uprostred ničoho, sme sa rozhodli, že stačí a vytiahli sme obed. Poochutnávali sme všetko, čo sme mali a pokračovali na Belínske skaly, a ďalej do Belinej, kde bolo naše táborisko číslo dva. Posledné rázcestie nás pomýlilo, ale nie na dlho, v Belinej sme boli presne načas. Na pozemku neďaleko obecného úradu sme sa utáborili a celý večer počúvali, pre mňa osobne, veľmi strašidelné psy behajúce po lúke. Vratko založil oheň a ako pravý expedičák si na ňom pripravil instatné cestoviny určené na druhý deň. V noci sme sa konečne vyspali a ráno o 4 už vstávali. Čo by sme my neurobili pre nášho navigátora, ktorý mal o jednej vystupovať na folklórnom predstavení? Presunuli sme sa do Fiľakova, poprezerali krásny kostol, navštívili židovský cintorín a chtiac-nechtiac sme sa dostali aj na Fiľakovský hrad. Tam sme neoficiálne ukončili expedíciu a hľadali najbližšiu cukráreň. Cukráreň Monika nám pripomenula blúdenie po vrchu Monika a my sme sa spokojní vybrali vlakom domov. Tie naše pohľady, ani sa nám nechcelo ísť domov. Na stanici sme sa rozlúčili slzami šťastia alebo smútku v očiach a pobrali domov učiť sa na koncoročné písomky. Túto našu cvičnú trojdňovú expedíciu sme zhodnotili veľmi pozitívne a nevieme sa dočkať na kvalifikačnú. Pohanský hrad, Hajnáčka a Soví hrad, traste sa!
Za tím Trvalky Laura Hodásová (Sexta)
.
