Po našej cvičnej prieskumnej expedícii sme sa rozhodli, že naša ostrá expedícia bude bežná. Chodiť sme vládali, nestratili sme sa, tak prečo to neskúsiť?
V piatok ráno sme si všetci dopriali aspoň hodinku spánku navyše, pretože náš autobus opúšťal stanicu až o deviatej. Po príchode do Gemerských Dechtárov sme ako prvé vytiahli repelent, po minulých skúsenostiach sme ho však použili v dostatočnej vzdialenosti jeden od druhého, pretože na cvičnej sme prišli na to, že repelent naozaj nechutí dobre. O desiatej sme spustili časomieru a začali našu ostrú expedíciu. Prvý problém prišiel asi po hodine chodenia. Naozaj by sa Stratená generácia stratila? Pri družstve sme zistili, že sme odbočili skôr ako sme mali. Vrátili sme sa teda späť odkiaľ sme prišli a našli správnu cestu. Stratili sme tu však minimálne 30 minút. Ďalej sa nám išlo ľahšie, nohy sa nám rozhýbali a cestou lesom nám bolo chladnejšie ako na poliach. No keď sme uvideli ten kopec pred nami, radosť z chládku nás prešla. Po tomto krutom stúpaní sme sa stretli s pani profesorkou Liptákovou, no taktiež s ďalšími problémami. Znova sme zle odbočili, museli sme sa kúsok vracať. Nasledovalo klesanie, po ktorom sme zaváhali, kadiaľ máme ísť. Vo veľkom časovom sklze sme sa stretli s pani profesorkou Balciarovou, ale taktiež aj s ovečkami pri družstve. Čakala nás cesta do Petroviec, kde sme mali náš zdroj vody. Počas cesty dedinkou Dubno sme narazili na ďalšie družstvo, kde nastalo obrovské zrútenie. Cesta, ktorou sme mali ísť, tam nebola. Úplne sme prestali veriť našim orientačným schopnostiam. Rozhodli sme sa teda pre hlavnú cestu, ktorou sme sa dostali do Petroviec a odtiaľ už do nášho cieľa, k jazeru v Gemerskom Jablonci. Po deviatich hodinách chodenia bolo našou najväčšou odmenou nádherné miesto hneď pri vode, kde sme si urobili našu večeru, no tie žaby až takou odmenou neboli. Počúvali sme ich celú noc a zdravili nás aj ráno, keď sme o piatej vstali.
Pred šiestou sme sa pohli do Petroviec, kde sme raňajkovali a o siedmej sme boli pripravení začať náš druhý deň. Boli sme úplne vyčerpaní, nohy nás už neposlúchali a pauzu sme potrebovali takmer každých desať minút. Prvý problém druhého dňa nastal v Gemerskom Jablonci, kde inde ako pri ďalšom družstve. Cesta, ktorou sme mali ísť, tam znovu nebola, znovu sme stratili čas a znovu sme sa rozhodli pre hlavnú cestu. Cestou sa dievčenská časť tímu rozhodla urobiť si prestávku pri šťavici neďaleko Hajnáčky. Sťažovali sme sa síce na vodu z Petroviec, no v tom momente sme boli šťastné, že sme nemuseli piť šťavicu z Hajnáčky. Pomalým krokom sme sa dostali až do Hajnáčky, kde na nás pani profesorka Liptáková natešene kývala spolu s naším hodnotiteľom, pánom Juršíkom, z hajnáčskeho hradu. Stretnúť sme sa mali už len na vlakovej stanici. Bez síl sme sa po ďalšej hodine dostali na vlakovú stanicu, kde sme splnili náš cieľ a ukončili našu expedíciu. Vlakom sme sa dostali konečne domov, skoro sme však ostali v Jesenskom, pretože sme kúsok nezvládli prestup, ale všetci sme sa vrátili živí a zdraví.
Účelom našej expedície bolo zaznamenať prekážky, ktoré preverili našu súdržnosť a tímovú spoluprácu. Myslím si, že ak sa povie slovo prekážka, všetkým nám napadne len jediné - družstvo. A samozrejme riešenie - hlavná cesta:)
Barbora Bakšová, sexta