Študenti i pedagógovia nášho gymnázia sa pri príležitosti 65.výročia úmrtia významného slovenského básnika a národného umelca zúčastnili pietnej spomienky na cintoríne v Lukovištiach. To, ktorej známej slovenskej poetickej i prozaickej legende spolu vzdali hold, však ešte chvíľu ponechám v závane tajomna.
Počas úvodných príhovorov sme si zaspomínali na strasti i radosti života jedného z najväčších osobností slovenskej literatúry a spoločne sa vydali po stopách zakladateľa literárnej moderny. Navôkol nás sa rozprestierali vysoké topole. Tak vysoké, akoby zrovna im na konároch viseli trápenia a bolesti všetkých nás prítomných. Po ukončení formálnej časti a slávnostnom odovzdaní vencov sme sa presúvali zelenou alejou plnou rozkvitnutých tují, pričom na nás z pozadia stále doliehali slová veršov známej básne.„Nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo, obchádzaj krasomluvu jako mor a vyhoď z textu slovo jalové... .“
So zatajeným dychom sme kráčali naprieč otcovej roli a zastavil nás až pohľad do okien domov starodávne vážneho vzhľadu. „Z tých v jednom iste ustarostená matička moja samotná sedí pri starom stole.“ Na pravej strane pamätná izba, naľavo zase sieň plná nadšencov umenia i histórie. Za spomínaných sme sa dnes preodiali aj my. Súčasťou pamätného dopoludnia bola aj súťaž v prednese poetických diel a oceňovanie najlepších autorských diel. Výborným výkonom nás reprezentovali Zuzana Jánošíková z I.A a Laura Hrončeková zo IV.B. Prvenstvo v autorskej časti získala Kristína Bartková, so svojou poviedkou „Tu si každý robí, čo chce alebo trojaká podoba mojej starej mamy.“ Po ukončení pestrého programu sme ostali sami s náporom nových myšlienok a poznatkov. Aké posolstvo sme si odniesli z dnešného stretnutia? Čo chcel týmto všetkým autor povedať?
Momentálne žijeme v zvláštnej dobe. Nečítame knihy, pretože máme internet. Neformujeme vlastné názory, pretože kráčame s väčšinou našich rovesníkov a slovo “kultúrne dedičstvo“ nenachádzame vo svojich slovníkoch. Ale to je presne to, čo aj on sám kritizoval. On, ale kto je on? Nik iný, ako Ivan Krasko, meno ktorého nesie aj naše gymnázium. Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto, ktorý vo svojej tvorbe vyzdvihoval dôležitosť národnej jednoty, bránil sa proti vtedajšiemu režimu a zdôrazňoval to, ako by sa mladí ľudia aj v súčasnosti mali aktívne zapájať do rozvoja kultúrneho povedomia.
Práve kvôli tomu sme si dnes prišli uctiť jeho pamiatku. Kvôli tomu sme dnes starostovi obce Lukovištia odovzdali kópiu Kraskovho vysvedčenia z roku 1890. Nie sme ľahostajní voči vlastnej histórií, tak, ako Janko Cigáň nikdy nebol ľahostajný voči nám.
Tereza Nemcová (septima)